Pracujem v zdravotníctve 28 rokov. 10 rokov ako pediater- zamestnanec na oddelení, 18 rokov ako lekár špecialista – zamestnávateľ, školiteľ v predatestačnej príprave. Minimálne raz ročne sa idem „ nadýchnuť“ na krátkodobé odborné školenie mimo Slovenska. Dobíjam si tak baterky, aby som neprepadla všeobecnej skepse. Pomáha mi to robiť veci ako sa majú a predchádzať frustrácii.

Môžem konštatovať, že na mnohých miestach sa u nás robí vysokokvalitná medicína, postavená na ľuďoch , ktorých v médiách nepočuť. Lebo na to nemajú čas. Sú to tímy, kde je fluidum stimulujúcej atmosféry, kde vynikne osobnosť a talent všetkých ľudí na rôznych stupňoch  pracovného zaradenia, lebo akoby všetci vedeli, čo je správne v danej chvíli robiť. A zamestnávateľ im vytvára podmienky ako sa dá, aby sa mohli realizovať. Aby mali napätie len zo samotného výkonu, nie z banalít, ktoré nefungujú.  Títo ľudia sú si vedomí, že robia prácu s vysokou spoločenskou hodnotou, že pocit dobre vykonanej práce sa nedá nahradiť peniazmi. Baví ich to. Väčšinou je to postavené na jednom človeku, ktorý udáva to správne tempo a ostatní sa pridajú. Zničiť to je veľmi jednoduché. Stačí jedno nezmyselné obmedzenie alebo obvinenie, ktoré naruší túto symbiózu. Alebo jeden nepoučiteľný hundroš, ktorý otravuje túto atmosféru.  Aj tí najskalnejší sa postupne rozletia na rôzne strany. Je naivnou predstavou, že len príkazom alebo prísľubom peňazí sa takého tímy sami prenesú napr. do inej nemocnice.   

Dnes to už ale nie je o rôznych stupňoch kvality, dnes je to už o hrubom nedostatku v počte. Chýbajú sestry, chýbajú obvodní lekári, začínajú chýbať špecialisti a starnutím personálu sa to do pár rokov obrovsky prehĺbi. Ako sa to mohlo stať?

Neviem, či Slovenská republika niekedy mala vypracovanú personálnu stratégiu v zdravotníctve, ale minimálne od roku 2013 podľa NKÚ určite nie.  A zjavne neexistovala ani pred 18 rokmi, kedy prebiehala reforma. Jej súčasťou bolo napr. zníženie stavov lekárov. Áno, na mnohých oddeleniach bol nadstav. Problém bol ale v spôsobe výberu , kto má odísť. Bez kľúča, bez následných nasmerovaní , kam by sme prepustených lekárov potrebovali, boli ponechaní napospas osudu. Výber a spôsob, koho a ako prepustiť, bol na primároch. Dostali len počty, koľko je nadstav. Po rozhovoroch s dvomi viem, že im to bolo krajne nepríjemné. Koho vybrať? Lekárku bez atestácie, ale samoživiteľku, alebo kolegu s dvomi atestáciami ale bez rodiny?  Medicína vs ohrozenie rodín. Racionalita zvíťazila nad medicínou. Preto voľba padla často na tých, ktorí sa svojou špecializáciou mohli uživiť. A tak nám vzniklo množstvo súkromných ambulancií špecialistov. To bolo pred 15-18 rokmi, keď mali 30-35 rokov. Dnes majú 45-50 . A chýbajú v nemocniciach. Ich rovesníkov je tam na oddeleniach pár a rozhodne popri zavalení prácou nestíhajú aj systematicky zaúčať mladších. Jednoducho na to nie je čas. Alebo to boli mladí lekári bez atestácie, ktorí ešte nemohli samostatne pracovať ani na obvode, preto sa presťahovali niekam, kde sa mohli zamestnať. Časť lekárov odišla do zdravotných a sociálnych poisťovní, aj keď mali napr. atestáciu z detskej kardiológie. Nemali na výber. Museli živiť rodinu. ( Som jednou z tých prepustených atestovaných špecialistov. Ale aby nedošlo k omylu, že sa sťažujem- nič lepšie sa mi nemohlo stať.) 

V nemocniciach nám tak vznikla  asymetria. Zostali vtedy 45-50 roční lekári so skúsenosťami, mladší a menej skúsení odišli. Dnes majú tí prví dôchodkový vek a stále musia pracovať, lebo po nich zíva generačná diera, ktorá sa permanentným tlakom na úsporné opatrenia nezaplnila. K brzde nedostatku peňazí sa pridala brzda v podmienkach vo vzdelávaní.

( Malá odbočka k systému vzdelávania a hneď budem pokračovať: 80% absolventov bratislavskej medicíny sú mladé ženy. Je prirodzené, že chcú mať rodinu. Ak nám prestanú privádzať na svet deti inteligentní rodičia, bude to mať dopad na spoločnosť. Ale čo tie dievčatá čaká ? Napr. v niektorých odboroch ich čaká predpísaný 2 ročný pobyt na klinike v Bratislave, aj keď pracujú a chcú pracovať v Snine. Ako to zladiť s rodinným životom? Pritom podstatná časť výkonov v rajónnej nemocnici a ambulanciách je rovnaká všade na Slovensku. Len menšia časť sa pre svoju závažnosť kumuluje na klinikách. Ale mladý lekár pripravujúci sa na atestáciu potrebuje v prvom rade zvládnuť tú väčšinu rutinných výkonov. Vekom, skúsenosťami a vlastným úsilím alebo vďaka certifikovaným pobytom u  školiteľov,  ktorí sú skutočne špičkou vo svojom odbore, by si mohol rozšíriť svoje portfólio výkonov aj počas podstatne kratšieho pobytu. )

Prečo permanentné šetrenie vedie k nedostatku lekárov? Lebo vzdelávanie mladého lekára je pre zamestnávateľa drahé a nie je isté, či lekár po ukončení vzdelania u zamestnávateľa aj zostane.

Vychovať samostatne sa rozhodujúceho atestáciou prevereného lekára trvá v závislosti od špecializácie 4-7 rokov. To v praxi znamená, že mladý lekár odchádza na mesiace až roky preč z vlastného oddelenia často do iného mesta. Samozrejme na vlastné trovy. Z pohľadu zamestnávateľa je to nevýhodný stav, nakoľko poberá plat ale u zamestnávateľa nepracuje. Jeho plat sa v nemocnici vykryje z platieb za výkony, ktoré vykonávali iní lekári. V nemocnici sú ich stovky. Ale aj školiacich sa lekárov sú desiatky. Väčší problém majú súkromné ambulancie ( a absolútna väčšina ambulancií je súkromných).  Ak zamestnajú mladého lekára bez atestácie, ten musí absolvovať tie isté povinné stáže, s rovnakou absenciou v práci ale jeho plat ide z výkonov väčšinou jediného lekára. A ten rovnako nemá istotu, že tento lekár potom u neho bude pracovať. Výsledok je často takýto: nemocnica vychová špecialistu a ten pre nespokojnosť so vzťahmi alebo pre množstvo nadčasov odíde do ambulancie mimo nemocnicu. A tak investované úsilie nemocníc vychádza navnivoč. Peniaze sa čiastočne na základe zmlúv vrátia, vedomosti však chýbajú viac ako tie peniaze.

Podobne náročné je aj vzdelávanie zdravotných sestier a praktických sestier- asistentov. Vzdelávanie oboch typov sestier je takmer v plnom rozsahu stavané na duálnom vzdelávaní v nemocniciach. Pri terajšom nedostatku sestier je bežnou praxou, že spádová nemocnica, kde prebieha prax, si tieto asistentky zamestná a dovzdelá. A tam aj zostanú. A tak nie je ľahké zamestnať v ambulancii viac ako jednu sestru. A aby obvodný lekár vedel prevziať kompetencie špecialistu a časť svojich výkonov preniesť na sestru, ako je to vo fungujúcich systémoch, musel by mať 2-3 samostatne pracujúce zdravotné sestry. 

Pokiaľ sa podmienky v ambulantnom a nemocničnom sektore neupravia korektne pre obe strany, prelievanie „ mozgov“ a personálu do ambulancií bude pokračovať. Ak nebude v ambulanciách dostatok hlavne sestier, nebude v nich kvalitná starostlivosť. A pretože nie je možné zo dňa na deň zmeniť zvyk našich obyvateľov tak často chodiť k lekárovi aj s maličkosťami, nespokojnosť ľudí narastá. A frustrácia personálu, ktorý pracuje a nemá čas sa sťažovať, tiež.