Každé zmýšľanie o národe má dve podstatné časti.  Sú nimi jednota národa, čiže národné povedomie, a spoločná vízia a ciele, ktoré ako spoločnosť chceme dosiahnuť. Obe musia pôsobiť naraz, pretože jednotný národ bez cieľov bude iba prešľapovať na mieste a nejednotný národ s cieľmi ich nikdy nedosiahne. Pre Slovákov bolo dlhodobým cieľom získanie nezávislosti. Po úspešnom naplnení tohto cieľa sa zdá, že popri všetkých úspechoch nám chýba spoločná myšlienka, ktorá by dokázala zjednocovať a motivovať.

Problém siaha hlboko do 19. storočia, kedy bolo slovenské národné myslenie formulované. Stalo sa to, že slovenskí národovci odpozerali svoje názory od Nemcov, bez toho, aby ich prispôsobili slovenskej realite. Hlavný rozdiel je, že Nemci sú veľký národ. Preto bol ich nacionalizmus vždy spojený s univerzálnosťou a grandióznosťou, s tým, že budú najbohatší a najlepší národ. V skratke: "Keď sa spojíme, dokážeme čokoľvek!" Samozrejme, že to nedokážu, ale bežný Nemec pri pohľade na svojich 80 miliónov spoluobčanov, na nemecké hospodárstvo a históriu na to pokojne dokáže zabudnúť.

Slovenskí národovci spravili to, že nemecký nacionalizmus s jeho ambíciami dali na plecia malého slovenského národa. Pre náš malý počet však chtiac-nechtiac všetci cítime jeho nedosiahnuteľnosť. A teda je veľmi prirodzené, že národne uvedomelý Slovák skĺzne k dvom extrémom. Prvý je ten, že pre absenciu možnej predstavy budúcnosti sa nacionalizmu postupne vzdá a buď ho nahradí niečím iným, alebo Slovensko opustí. To však nesúvisí s tým, či má Slovensko rád alebo nie, je to otázka národnej vízie, nie národného povedomia. Veď ak za zmysel národa považujeme čo najväčší materiálny úspech, prirodzene, že sa rozhodne pre národ, kde sa to darí viac.

Druhá možnosť je, že si pred relatívnou slovenskou slabosťou zatvorí oči a začne nasilu pretláčať velikášsky a arogantný nacionalizmus, pri ktorom ale cíti, že nikdy nebude môcť ísť do skutočnej súťaže s inými národmi. Preto musí takýto nacionalizmus pod vplyvom strachu z pravdy nevyhnutne smerovať k izolacionizmu, ignorancii a zatrpknutosti. Na prvý pohľad prirodzený názor, že riešením pre Slovensko je, aby mu Slováci viac verili, nemôže nikomu pomôcť, pretože pod "vierou v Slovensko" sa rozumie viera v to, že Slovensko dosiahne silu Nemcov alebo Poliakov.

Podobne jednoducho sa dá vysvetliť aj výrazná prítomnosť panslavizmu. Keďže slovenský národ samostatne nedokáže dosiahnuť veľkosť, treba ho podporiť, ak nie rovno nahradiť, myšlienkou Slovanstva. Keď sa spoja všetky slovanské národy, budeme mať obrovský štát, armádu a hospodárstvo a môžeme byť tí najsilnejší a najväčší na svete. Panslavizmus je vlastne logickým vyústením súčasného slovenského nacionalizmu, pretože rozšíril definíciu národa tak, aby „nemecké“ ciele boli dosiahnuteľné.              

V konečnom dôsledku to vyzerá tak, ako by naša spoločnosť a politika išla iba zo zotrvačnosti. Inak to ale nemôže byť, pretože my nevieme, kam vlastne chceme ísť! Preto by malo byť prvoradou úlohou nájsť zmysel slovenského národa vo svete a spôsob, akým sa presadiť, ktorý nám bude šitý na mieru. A nemôže to byť jednoduchá hospodárska súťaž, pretože tú nikdy vyhrať nemôžeme.

Pri tom všetkom ale máme jednu zásadnú výhodu. Je ňou naša malosť. Vďaka tomu, že nás je tak málo, nemusíme skĺznuť do arogancie a namyslenosti, ktorú majú veľké národy. Môžeme tak premýšľať jasnejšie a prichádzať s novými pohľadmi.