Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
15. august 2022

Politický profil Maximiliena de Robespierra

Politický profil Maximiliena de Robespierra

Maximilien François Marie Isidore de Robespierre takto sa celým menom volal jeden z hlavných strojcov Francúzskej revolúcie bol tiež vodcom Jakobínskeho klubu a výrazná osobnosť strany Montagnardov. Narodil sa v meste Arras v roku 6. mája 1758. Dnes je to francúzske mesto v regióne Nord Pas de Calais a je správnym sídlom departamentu Pas de Calais. Zomrel v Paríži roku 27. Júla 1794 alebo 9. Dňa Thermidora roku 2 podľa revolučného kalendára. O tom ako zomrel a za akých okolností zomrel si povieme neskôr... Povolaním bol advokátom a až do zasadnutia Generálnych stavov nebol verejne činný. Bol zvolený za poslanca tretieho stavu. Keď sa Robespierre v roku 1789 ako poslanec generálnych stavov vstúpil do politického diania jeho prvé kroky boli prijaté s nepriateľským pohŕdaním. Manfred píše „vysmieval sa mu nie len Rivarolov reakčný denník Skutky apoštolov, ale ešte aj jeho politickí stúpenci, poslanci tretieho stavu a novinári – odporcovia absolutizmu.“[1]

V novinových správach tých čias mu často nesprávne písali meno. Manfred uvádza príklady komolenia ako Robetpierre alebo Robertpierre, ale často krát ho označovali neosobne ako jedného z poslancov.[2] Stal sa pre tlač, ale i pre politických kolegov terčom posmeškov pre staromódne oblečenie vidiecke spôsoby aj pre umelý štýl dopredu napísaných prejavov. Často nemohol dokončiť prejav, pretože auditórium robilo veľký hluk. Nevládal ich prekričať, a tak z tribúny zišiel. Počiatočnými nezdarmi alebo aj napriek dešpektu, ktorý k nemu chovali jeho politický kolegovia i oponenti sa nenechal znechutiť a ďalej pokračoval vo svojej politickej práci. Postupne bol jeho hlas čoraz dôležitejší a jeho auditórium či už na poslaneckých laviciach či na diskusiách v Jakobínskom klube počúvali s čoraz väčším sústredením. A nakoniec boli jeho prejavy sprevádzané potleskom, ale i odmietavými pokrikmi, ale už nebol nezaujímavým ignorovaným dedinčanom.

Robespierre prešiel takmer celou revolúciou od jej začiatku po jej koniec na rozdiel od jeho súputnikov sa nenechal korumpovať alebo zaslepiť bohatstvom ani mocou. Gercen o ňom píše „smelým krokom sa brodil v krvi, ale krv ho nepošpinila.“[3] Ľudové vrstvy obyvateľstva ho obdarovali prívlastkom Nepodplatiteľný.

Veľký vplyv na myslenie  Robespierra mal práve osvietenský filozof Jean Jacques Rousseau. Dalo by sa povedať, že v predrevolučnom období bol osvietencom a mal revolučné myslenie no ešte jeho myslenie nedospelo tak ďaleko a ani mu nenapadlo, že práve on bude strojcom pádu tisícročnej francúzskej monarchie a katom francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Manfred o ňom píše nasledovné „Jean Jacques Rousseau mohol mať taký veľký a trvalý vplyv na mladého študenta Sorbony, neskôr na bakalára práv, na advokáta a politického činiteľa predovštkým preto, že vo svojich dielach, pri všetkej ich protirečivosti, Robespierre a tak isto ako v tom čase preňho neznámy Marat alebo neskôr Saint- Just najsilnejšie vystihol atmosféru vzbury predrevolučných čias a najvýraznejšie vyjadril nejasné, nie celkom uvedomené túžby ľudových más.“[4]  Keď začiatkom augusta 1788 bolo oficiálne oznámené, že budú zvolané generálne stavy začal sa Robespierre ako sme už vyššie spomenuli politicky angažovať a v tomto období vydal aj brožúru O nevyhnutnosti zásadnej reformy stavov v Artois. Manfred píše o tom nasledovne „ týmto spisom sa obracia na obyvateľov provincie  Artois a na prvý pohľad rozoberá otázky vyslovene miestneho charakteru, neprekračujúce rámec provincie. Ale tento prvý dojem je klamný. Hoci sa zdá že v spise skutočne ide o prebudovanie Artois, autor podáva celú vec tak zo široka, že presahuje lokálny význam. V tejto práci Robespierre nemilosrdne odhaľuje svojvoľné a nezákonné konanie guvernéra a vládnych sudcov, kritizuje daňový systém namierený proti tretiemu stavu.“[5] Brožúra mala veľký úspech nakoniec ho zvolili medzi voliteľov poslancov a nakoniec sa stal aj jedným z 12 poslancov generálnych stavov za tretí stav. Robespierre ako sme už naznačili nebol ešte žiadnym vyhraneným radikálom. V tomto období má ešte stále veľa ilúzií a dokonca plne dôveruje kráľovi a má k nemu úctu, verí jeho dobrým úmyslom a želaniam odstrániť nespravodlivosti. Je fakt, že Ľudovít XVI. zvoláva generálne stavy po dlhej prestávke preto nie je nič čudné na tom, že dokonca aj Robbespiere prechováva ku kráľovi sympatie. Mimo toho kráľ mal vtedy skutočne úmysel zdaniť aj prvý a druhý stav a aj za týmto účelom zvoláva generálne stavy. Ako sme už spomenuli Robespierra z počiatku ako poslanca nebrali vážne  ani kolegovia ani novinári. Tento pohľad naňho sa časom zmenil.  Ako jeden z celkom zaujímavých trendov uvádzame štatistiku uverejnených Robespierrových prejavov už v národnom zhromaždení „M. Bouloiseau uvádza že v roku 1789 noviny zaznamenali 69 Robespierrových prejavov v Ústavodarnom zhromaždení, v roku 1790 už 125 a roku 1791 len za deväť mesiacov jeho činnosti už 328.“[6] Jeho súčasník de Mirabeau napísal o Robespierrovi nasledovné „Zájde ďaleko, lebo verí tomu, čo hovorí.“[7] Robespierre sa samozrejme menil tak ako sa vyvíjala revolúcia. Vyvíjal sa spolu s ňou a aj jeho názory boli čo raz viac radikálnejšie než tie, ktoré mal vo svojom Arraskom období. Zásadným zlomom v jeho myslení bolo dobytie Bastily. V liste svojmu priateľovi, ktorý napisal 23. júla uviedol že „ Skutočná revolúcia, môj milý priateľ, nás v krátkom čase urobila svedkami najväčších udalostí, aké dejiny ľudstva vôbec poznali.“[8] Do  danej akcie bol Robespierre konštitucionalistom, ktorý chcel riešiť spoločenské problémy legálnou cestou v zmysle zákonov, no po tejto udalosti sa zmenil na revolucionára lebo pochopil, že sila revolúcie je v ľude a nie v poslancoch. Verí, že násilie a obete sú opodstatnené ak to vyžaduje revolúcia a upevnenie slobody. Ústava je preňho dôležitá avšak na rozdiel od liberálnej buržoázie  mu ide o charakter ústavy či bude ústava ľudová alebo protiľudová. Robespierre sa vyslovil nasledovne „Nech nám nehovoria o ústave. To slovo nás dlho chlácholilo dosť dlho nás nechávalo v letargii. Ústava bude iba zbytočnou knihou, a aký zmysel má taká knha, ak nám ukradnú slobodu už v kolíske?“[9]  Prirodzenú slobodu na základe prirodzených práv človeka stavia nad rámec formálnej slobody v ústave. Robespierre sa vo svojej politickej činnosti púšťa na ochranu ľudu  a jeho záujmov, stavia sa do pozície tribúna. Dôsledne bojuje proti nedemokratickým praktikám a plánom, ktoré mali vydobytú slobodu okliešťovať. Hlavnou témou či ideou je suverenita ľudu a ochrana práv ľudu. Robespierre ako na Ústavodarnom zhromaždení, ale aj inde adresuje nasledovné „Treba pamätať že vlády, nech by boli akékoľvek, sú vytvorené ľuďom a pre ľud, že všetci, čo vládnu aj králi, sú len splnomocnencami a zástupcami ľudu.“[10] Aj tento výrok dokazuje, že Robespierre úplne vyhodil koncept božského práva kráľov a že panujú z vôle všemohúceho Boha, naopak Robespierre hovorí, že sú splnomocnencami ľudu. Robespierre ako neochvejný bojovník za suverenitu a práva ľudu v ústavodarnom zhromaždení ako sme už vyššie spomínali proti nedemokratickému charakteru ústavy odmieta právo veta pre kráľa priame a aj nepriame ďalej je aj proti zavedeniu majetkového cenza na právo voliť, ale aj byť volený a aj proti rozdeľovaniu občanov na aktívnych a občanov pasívnych.

Robespierre kritizuje v Ústavodarnom zhromaždení ziskuchtivé a egoistické motívy, ktorými sa správala väčšina zhromaždenia. Ďalej sa vyslovil že; „Ak má jedna časť národa všetku moc a tú druhú časť tvoria poddaní, potom také politické zriadenie znamená vytvorenie aristokratického režimu. A aká je to aristokracia? Najneznesiteľnejšia zo všetkých – aristokracia boháčov, ktorej chcete podrobiť ľud čo sa práve oslobodil od útlaku feudálnej aristokracie.“[11] Týmto výrokom napáda a pochybuje o novom systéme, ktorý ma zaviesť nová ústava. Vlastne tým hovorí, že meštianska buržoázia zo seba chce urobiť novú šľachtu a to na základe toho, že sú bohatí. Tieto snahy označuje za nové nebezpečenstvo pre ľudové masy. Samozrejme sa Robespierre potešil prijatiu Deklarácie práv občana aj ďalším dekrétom, ktoré zhromaždenie prijalo ako zrušenie stavov, zrušenie dedičných titulov o zrušení feudálneho administratívneho členenia štátu, o sekularizácii cirkevného majetku o občianskom štatúte duchovenstva o zrušení cechov a voľnejším podmienkam na podnikanie, sloboda tlače a vierovyznania. Tieto reformy pokladala väčšina za naplnenie revolúcie no Robespierre nie. Väčšina poslancov už chcela krotiť ľudové vášne  na rozdiel od Robespierra, ktorý sa na nich viezol a chcel viesť ďalej. Deklarácia hovorí, že všetci ľudia sa rodia slobodní a sú si rovní pred zákonom, zavedením cenzového systému a delenie občanov na aktívnych a pasívnych sa tým vlastne neguje záver deklarácie. Preto Robespierre podporuje všeobecné volebné pravo pre všetkých, ale v kontexte tej doby to znamenalo pre mužov, práva žien vo všeobecnosti v tej dobe neboli vôbec témou. V kritike cenzového systému Robespierre rozvíja rousseauoskú argumentáciu, kým chudoba je cnosť, bohatstvo je zločin nechá sa počuť poslanec z Arrasu. Aj napriek tomu, že Robespierre mal veľkú podporu ľudu v parlamente sa jeho názory netešili veľkej podpore. Manfred píše: „ Takmer všetky návrhy demokratického charakteru, ako ich Robespierre predložil v rokoch 1789- 1791 sa realizovali neskôr až v druhej republikánskej ústave z roku 1793. Mali však tieto návrhy nejaký úspech keď ich poslanec z Arasu predložil na Ústavodarnom zhromaždení prvý raz? Nijaký.“[12]   Na Robespierra a jeho ďalší politický vývoj mala aj Verénska kríza po ktorej dôveru v panovníka definitívne stratil. Do roku 1792 mal voči republike isté predsudky s týmto rokom sa tieto jeho predsudky stratili.

Od tohto roku však bol za vyhlásenie republiky a dokonca polemizoval o dôveryhodnosti zákonodarného zhromaždenia pod kontrolou Girondistov. Dokonca sa vyslovil 29. júla 1792 „Štát treba zachrániť hocijakým spôsobom, protiústavné je len to, čo vedie k jeho záhube.“[13] V tomto období vrcholil konflikt medzi Horou a Girondou. Požadoval vznik Národného konventu a zrušenie cenzového systému aj zrovnoprávnenie občanov. Nabádal masy na konkrétne revolučné činy. Celý Paríž žiadal, aby sa kráľ zriekol moci Girondisti sa snažili nepokojom zabrániť, ale aj kráľa chrániť. Ich snaženie bolo márne a 10. Júla 1792  monarchia padla a kráľ bol uväznený a takzvaná veľkoburžoázia stratila moc. Po tomto povstaní Robespierre odmieta formálnu zákonnosť a svoje ďalšie činy hodlá konať v rámci revolučnej nevyhnutnosti v revolučnom práve, spravodlivosť je v ľude a aj sila revolúcie. 20. septembra onoho roku zasadol Národný konvent, ktorý bol zvolený už na základe všeobecného volebného práva a Robespierre získal v Paríži najsilnejší mandát. Odmietal súdiť kráľa, pretože ľud už vyniesol rozsudok tým, že jeho vláda padla. Nakoniec bol súdený Konventom, ktorý ho hlasovaním 387 ku 334 odsúdil na trest  smrti  21.januára1793[14] Neskorší vývoj udalostí sa pre Girondistov už neniesol vo veľmi priaznivom smere. Dumouriez zamýšľa otočiť vojsko na strane intervencie na Paríž. Robespierre obviňuje vodcu Girondy Brissota zo spolupráce. Kvôli vyčerpaniu štátu dôjde k zavedeniu maximálnych cien na obilie. Konflikt medzi Girondou a Jakobínmi( hora) vrcholil  až nakoniec došlo k ľudovému povstaniu 2. júna 1793 a moc prevzali Jakobíni. Jakobínska revolučná vláda sa niesla v duchu teroru o život prišlo 40 000 občanov najčastejšie obvinenie boli z kontrarevolúcie alebo rojalizmus. Najčastejšie prenasledovali šľachticov a girondistov a bývalých úradníkov. Započala aj dekristinalizácia a zavedenie kultu najvyššej bytosti; Robespierrov výmysel, ktorý mal v spoločnosti nahradiť kresťanstvo. Tento Revolučný teror nakoniec vyústil do zvrhnutia Robespierrovej vlády. Táto udalosť sa zapísala do dejín ako Thermidorský prevrat konkrétne podľa revolučného kalendára 9. dňa termidóra roku 2. bol Robespierre zatknutý. V  ten deň bol zatknutý dva krát a následne druhý deň bol gilotínovaný. Jeho epitaf, ktorý mu napísali znel nasledovne „Okoloidúci neplač tu nado mnou. Keby som žil ty by si takto spal pod zemou.“[15]

 

[1] MANFRED, A.Z. Tri portréty z veľkej francúzskej revolúcie Bratislava: Pravda, tlačový kombinát KSS, Nakladateľstvo Pravda r. 1986 s. 264

[2] MANFRED Ref 1 s.264

[3] MANFRED Ref 1 s.265

[4] MANFRED Ref. 1 s. 307

 

[5] MANFRED Ref 1 s. 311

Inzercia

[6] MANFRED Ref. 1 s.316

[7] MANFRED Ref. 1 s.317

[8] MANFRED Ref. 1 s.317

[9] MANFRED Ref. 1 s. 319

[10] MANFRED Ref. 1 s.320

[11] MANFRED Ref. 1 s. 320

[12] MANFRED Ref. 1 s. 325

[13] MANFRED Ref. 1 s.336

[14] MANFRED Ref. 1 s.345

[15] MANFRED Ref. 1 s.268

Vítam vás na mojom blogu. Venujem sa témam z oblasti histórie, kresťanstva a súčasným politickým otázkam. "Pravda je krásna a trvalá vec." (Platón) Prostredníctvom mojich článkov chcem s vami zdieľať jej hľadanie.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.