Dva roky od tragédie na Majdane

Dva roky od tragédie na Majdane

Tento víkend si Ukrajinci pripomenuli vyše sto obetí Majdanu, ktorým prezident Porošenko posmrtne udelil titul „Hrdina Ukrajiny“ a ktorých samotný Ukrajinci nazývajú „Nebeská stotina“. Celý víkend ľudia prichádzali v malých skupinách na majdanské námestie a kládli sviečky a kvety k fotografiám obetí. Všade bolo ticho…

Keď sa rozprávam s Ukrajincami, cítim z nich hlboké precítenie situácie spred dvoch rokov a aj tej súčasnej. Preto som sa rozhodla, že v tomto blogu venovanému tragédií, pri ktorej prišlo na Majdane o život vyše sto ľudí, dám priestor Ukrajincom, žijúcim doma, v zahraničí i na Slovensku.

Jeden z účastníkov Majdanu, režisér dokumentu „Všetko v plameňoch“, Olexandr Techinskiy na predstavení filmu povedal: „Všetci sme za to, čo sa na Majdane udialo, istým spôsobom spoluzodpovední a musíme sa s tým vyrovnať“.

Natalia Sokolenko, novinárka a reportérka stratila na Majdane blízkeho priateľa. Podľa jej slov „títo ľudia položili svoje životy za slobodu, ľudskú dôstojnosť a za hodnoty, ktoré spojili Európu a na Majdane spojili milióny Ukrajincov. „Nebeská stotina“ zmenila históriu Ukrajiny. Musíme robiť, čo je v našich silách, aby sme zachovali pozitívny vektor, za ktorý sa ľudia na Majdane postavili.“

Iryna Herts, módna návrhárka: „Majdan bol zlomovým bodom v ukrajinskej histórií. Možno nezmenil priveľmi kvalitu ukrajinskej politickej špičky, ale zmenil nás a našu spoločnosť, mladú generáciu podnikateľov a odborníkov v rozličných profesiách. Veľmi dobre si uvedomujeme cenu možnosti žiť v novej krajine. Toto pochopenie nás zaväzuje žiť a pracovať v duchu hodnôt, za ktoré sme sa postavili na Majdane. Mnoho mladých ľudí už dávno predbehlo politikov starého sveta v budovaní novej Ukrajiny, ktorá bude očistená od korupcie, ekonomicky silná a poskytne podmienky pre dôstojný život.“

Iryna Zemlyana, mediálna expertka: „Streľba na Majdane je každopádne veľkou tragédiou pre nás všetkých. Ale som si istá, že ak by sme mohli vrátiť čas, my, čo sme tam stáli za slobodu v ukrutných mrazoch, by sme aj dnes urobili to isté. Nebeská Stotina je najvyššia cena, ktorú sme mohli za túto slobodu zaplatiť a teraz musíme urobiť všetko preto, aby sme prinavrátili životu v našej krajine dôstojnosť.“

Alisa Ruban, zahraničná tajomníčka strany Demokratická aliancia: „Aj dva roky po tragických udalostiach na Majdane je ťažké vyjadriť, čo Majdan vlastne predstavoval. Bola to zmes zápasu a viery, lásky a nenávisti, zrodenia a smrti. Ukrajinci začali zápas o európske hodnoty a znovu objavili svoje vlastné. Pre mňa osobne to bola obrovská životná škola, v ktorej sme sa naučili prevziať zodpovednosť za našu krajinu, prejaviť solidaritu tým, ktorí sú v núdzi a vydržať do konca. A táto zmena je nezvratná, Euromajdan zmenil a obrodil náš národ.“

Sergii Leshenko, investigatívny novinár, momentálne člen parlamentu: „Majdan nebol len udalosťou, ale niekoľkoročným procesom transformácie. Jeho hlavným cieľom bolo poraziť korupciu, ale toto želanie nebolo zatiaľ naplnené. Korupcia je momentálne pre Ukrajinu nebezpečnejšia, ako vojna na východe krajiny. Tento boj proti korupcii musíme vyhrať!“

Anton Nosov, chirurg: „Najtragickejšie momenty tejto revolúcie dôstojnosti sme s kolegami strávili na Majdane a zachraňovali sme ľudské životy. Nasledujúce dva roky priniesli veľa strát, bolestí a strádania. Ak by som mohol vrátiť čas, nič by som nemenil. Pocit, že začatá cesta je tým správnym smerom, mi nedáva žiaden priestor pre pochybnosti.“

Tetiana Matychak, exekutívna riaditeľka Centra pre reformu médií: „Do Majdanu sa politickí predstavitelia starali len o svoje zisky, nadobudnuté korupčnými praktikami. Majdan spojil Ukrajincov zo všetkých častí zeme, od Ľvova po Luhansk. Ani počas streľby ľudia nezačali z Majdanu utekať. To, že ľudia sú ochotní položiť život za svoje práva a slobody, bolo významným gestom aj pre súčasné autority. Na tomto základe vzniklo množstvo nezávislých mimovládnych organizácií a iniciatív na kontrolu vlády.“

Tatiana Kyselova, právnička, univerzitná profesorka: „Pochádzam z Donbasu a Majdan sa pre mňa stal procesom sebaidentifikácie. V tú zimu bolo všade počuť slová „Sláva Ukrajine“. Postupne stratili pre mňa príchuť fašizmu a stali sa aj mojimi slovami a Ukrajina sa stala mojou Ukrajinou.

Na Ukrajine sa tragická minulosť znova stáva našou budúcnosťou. Tu zlo nikdy nebolo odsúdené a jeho obete boli umlčané. Žiaľ v tomto svetle Majdan predstavuje len ďalší prstenec v špirále takýchto dejín. Naša nová vláda nemá záujem patrične prešetriť a odsúdiť tých, ktorí sú za smrť vyše stovky ľudí na Majdane zodpovední. Ale Majdan je aj nádejou, že občianska spoločnosť, ktorá sa na ňom zrodila, prelomí túto dejinnú špirálu.“

Svitlana Kobzar, univerzitná profesorka, žije v Belgicku: „Odkaz Majdanu je hlavne v tom, že ľudia boli ochotní zaplatiť veľmi vysokú cenu, aby demonštrovali, že si zaslúžia rešpekt zo strany vlády, že post-sovietky spôsob vládnutia je neudržateľný a že ľudia sú schopní sa obetovať, aby nasledujúce generácie zdedili inú krajinu. Bolesť a utrpenie mnohých Ukrajincov pripravilo pôdu pre zmenu, posilnilo ukrajinskú občiansku identitu, postavenú na hodnotách ako tolerancia a demokracia a nie na etnicite alebo jazyku. Ale zanechalo to jazvu, ktorá sa bude dlho hojiť."

Oleksiy Kurzakov, gréckokatolícky kňaz, jezuita, žil 3 roky na Slovensku, momentálne žije v Taliansku: „Nič dôležité v živote nie je zadarmo. Obete Majdanu nechali bolestivé stopy hlavne v srdciach rodín, ktoré stratili svojich blízkych. V knihe dejín Ukrajiny však práve oni budú vzorom pre mladých Ukrajincov, lebo odovzdali svoje životy za celú ukrajinskú rodinu. Teraz všetko závisí od nás, či chceme pokračovať v duchu skutočnej oddanosti a zodpovednosti v službe národu. Ak nás Majdan naučí skutočne myslieť a žiť, pracovať a milovať v tomto kontexte, obeť našej Nebeskej stotiny mal zmysel a prinesie svoje ovocie. Ak sami zostaneme verní princípom a ideálom Majdanu, máme čo ponúknuť nie len Európe, ale celému svetu. Verím, že Boh je s nami a vedie nás.“

Elena Korosteleva, univerzitná profesorka, ktorá žije vo Veľkej Británii, tiež spomenula predchádzajúcu zradu Oranžovej revolúcie voči jej podporovateľom a neudržateľný korupčný post-sovietsky systém pod vedením Janukoviča. „A predsa, súčasné problémy Ukrajiny naznačujú, že táto obeta mnohých nebola dostatočná. Starý systém aj so svojimi skorumpovanými elitami sa opäť reprodukuje ako podvod na vlastnom obyvateľstve. Na druhej strane tu môžeme sledovať nebývalú a veľmi výnimočnú - hlavne pre post-sovietsky priestor - jednotu ľudí.“

Ekaterina Rubanova, aranžérka, momentálne žije v Bratislave: „Masové protesty a Majdan nezačali preto, že sa s EÚ nepodpísala dohoda, ale preto, že vláda rozhodla, že brutálnou silou odstráni z námestia protestujúcich študentov - prakticky deti.

Na Majdan som chodievala často, nebývala som priamo na námestí. My "návštevníci" Majdanu - sme nosili oblečenie, lieky, potraviny a dokonca aj knihy - áno, na Majdane bola aj improvizovaná univerzita. Niekto počas prestávky v robote prišiel, aby pomohol rozdať teplé jedlo na barikády, upratať nejakú časť námestia (poriadok, čistota a zákaz alkoholu boli jedným z pravidiel, ktoré boli ľudia povinný dodržovať). Po práci chodili ľudia, aby zobrali so sebou niekoho domov, aby sa mohol umyť, najesť a poriadne sa vyspať.

Majdan nás naučil to, že každý jednotlivec môže niečím pomôcť, môže niečo zmeniť, môže sa osobne zmeniť! Momentálne veľa Ukrajincov na svojich pleciach "nesie" armádu chorých, pomáha rodinám obetí konfliktu na východe, vysídleným osobám z východnej Ukrajiny. Pre mňa osobne sa stal Majdan veľmi špecifickým: naučila som sa modliť. Pre človeka, ktorý vyrastal v ateistickom Sovietskom zväze, je to veľká zmena!"

O mnohých obráteniach mi rozprával aj otec biskup Bohdan Dzyurakh. Kostoly, ktoré boli v okolí Majdanu otvorené 24 hodín denne poskytovali ľuďom miesto na zahriatie a aj na prípadný rozhovor s kňazom.

Oksana má matku Ukrajinku, otca Rusa a žije na Slovensku: „Pre mňa osobne je Nebeská stotina živým príkladom občianskej statočnosti, odvahy, neochvejnosti a viery v silu ľudského ducha a rozumu. Keď vláda nechápe, o čo národ žiada, a nechce konať tak, ako si to jej voliči želajú, keď prestáva rozumieť jednoduchému zákonu, a tomu, že vláda im bola z moci ľudu zverená na to, aby riadili, a nie si podriadili krajinu a verejné zdroje, každý volič má právo si svoj hlas odvolať, o to skôr, keď tomu voličovi ide o život.

Ak pred tohtoročnými voľbami Slováci nepochopia, pred akou historickou voľbou stoja, môžu prísť o svoju vlastnú krajinu. Ani sa nenazdajú a Slovensko bude tam, kde sa ocitlo po roku 1968.“

Olexandr žije na Slovensku: „Vždy to na Ukrajine bolo tak, že ak sa ľuďom niečo nepáčilo alebo potrebovali o niečom dôležitom rozhodnúť - stretli sa na jednom mieste v dedine či v meste. Také miesto sa nazýva Majdan. Tak bolo aj pred dvoma rokmi. Prezident a celá vládna garnitúra nasľubovali, že budeme smerovať k vyšším hodnotám, že legislatíva bude fungovať a ľudia budú rešpektovaní ako slobodní. Ale nestalo sa. Všetci to pochopili, keď Janukovič odmietol podpísať dohodu o asociácii s EÚ. Vtedy ľudia vyšli na Majdan, aby povedali svoj názor v pokojne, bez násilia. Aj si svoj názor vyjadrili a rozišli sa. Ostalo tam len pár desiatok študentov, ktorí sa rozhodli, že ostanú na Majdane cez noc. A práve v tú noc sa stalo to, čo videla celá krajina na druhý deň ráno. Štátna moc, ako banda zbabelcov zaútočila na tých pár desiatok študentov a zmlátili ich hlava-nehlava. Toto surové a zbabelé zbitie detí dalo impulz pre pokračovanie Majdanu. Keď dlho tlačíte na pružinu, ten spätný tlak sa raz uvoľní. Ľudia potrebovali kričať - už dosť! Ten nekonečný hnev ľudí za vyše 20 ročné rozkrádanie, korupciu, nespravodlivosť, utláčanie a nemožnosť dovolať sa práva, sa naplnil.

A čo bolo potom? Na druhy deň, ľudia zas boli na Majdane, ale úž ich bolo oveľa - oveľa viac. Najprv 100, 200, 400 tisíc, a potom to číslo už nikto nevedel odhadnúť. Majdan sa stal miestom, ktoré symbolizovalo vôľu národa. Vznikali tam komunity, stanové mestečká, každý každému pomáhal, a tak sa zrodila dlhodobá akcia protestu.

20. február bol dňom, kedy strieľali po tých, ktorí chceli žiť v slobodnej krajine. Ten deň zmenil krajinu na nepoznanie a každý pochopil, že späť už sa nevráti nič, že ten, kto padol, svojou smrťou zanechal každému kúsoček slobody, za ktorú on zaplatil vlastným životom. Cena je príliš vysoká na to, aby sme si slobodu len tak nechali znova vziať."

Katerina Szep má matku Ukrajinku, otca Rusa a žije striedavo v Bratislave a v Budapešti: „Najlepšie dcéry a synovia nášho národa našli na Majdane smrť. Smrť za svoju vieru v národ, za želanie vybudovať lepšiu krajinu pre všetkých a za želanie žiť v slobodnej Ukrajine - v slobodnej Európe, bez korupcie, bez sovietskych praktík a bez zovretia zo strany Ruska. Títo hrdinovia obetovali svoje životy vo viere za lepšiu budúcnosť pre všetkých nás, vrátane mojej rodiny a mojich detí. Žiaľ vedenie krajiny sa až tak nezmenilo, ale ľudia sa zmenili. Pomáhajú jeden druhému, organizujú zbierky a pomoc utečencom z východnej Ukrajiny alebo raneným vojakom, či rodinám padlých. Táto pozitívna zmena je víťazstvom Majdanu! Obeta Nebeskej stotiny nebude nikdy zabudnutá a nikdy nevyjde navnivoč, lebo je v našich srdciach!“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo