Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
29. júl 2022

Marta – moja mama

Dnes by mala meniny. Po rakovine v 39 rokoch, ju prenasledovali choroby, operácie a prenasledovania eštebákov. Vyšetrovania a domové prehliadky jej tiež skrátili život. Po prvej operácii sa ešte dožila, ako Ezechiáš, predpovedaných presne 15 rokov (2 Kr, 20, 1-6). V svadobnú noc svojej dcéry zomrela 27.3.1966, na rakovinu pľúc.
Marta – moja mama

Do smrti pracovala v náboženskom disente, jej najväčším snom bol pád komunizmu a náboženská sloboda. Bola rodená spisovateľka. Jej talent profesorky slovenčiny a francúzštiny, láska ku každému človeku, najmä k tým, ktorí jej mali málo, sa za komunizmu nemohli naplniť. Jej orientáciou bol Boh, v ktorého pevne verila.  

Mala dar nadviazania priateľského kontaktu s každým človekom, denne sa rozdávala v prospech druhých, veľmi ľúbila deti. Mala štyri, posledného tesne pred vážnou operáciou. Silno ovplyvnila moje názory a celý môj život, ktorý by sa vyvíjal inak, keby tak skoro nezomrela. Svojim krátkym životom zasiala najmä do sŕdc svojich detí semienka, ktoré ďalej klíčili v ich deťoch, vnukoch a pravnukoch. V spomienku na ňu, pridám jej vtedajší opis našej rodinnej májovej pobožnosti:

„Marián zháňal spevníky a ružence, vyčítal Helene, koľko ružencov stratila a roztrhala. Jozef doniesol harmoniku, chcel pri litániách doprevádzať. Nastala zvada, kto zapáli sviece, ale sa to urovnalo. Radostne sme sa dali do spevu, pri druhej strofe sa vyskytli ťažkosti. Jožo nás  predbehol a zakričal: „Ako to spievate?“ Poučovala som ho, že sa musí riadiť podľa nás a vydržať, kde treba. Nuž snažil sa, ale nešlo to. Marián hodil spevník o oltár a povedal: „S takým somárom viac nespievam.“ Pobožnosť sa prerušila a musela som zasa Mariánovi vysvetliť, ako sa správa. Potom sa objavil nový veriaci, Fero. Keď zbadal horiace sviece, bral sa za nimi. Nanosili sme mu do klietky kopu drevených hračiek. Stíchol, ale keď sme začali spievať, všetky ich vyhadzoval. Trochu to búchalo, ale nech! Lenže neboli sme ani uprostred pobožnosti, hračky boli vyhádzané a Fero si zasa spomenul na sviece. Z kuchyne som mu priniesla vzácnosti: mlynček na kávu, šnúru od hladidla, obuváky, plechový hrnček. To účinkovalo, mohli sme pokračovať a všetko dokončiť. Na ďalší deň sme sa poistili a všetko sme predtým pripravili. Tentoraz však všetko letelo von a Fero spustil neutíšiteľný vresk. Nechceli sme pobožnosť prerušiť, museli sme zhasnúť sviecu a dať mu ju so svietnikom. Bol ticho, iba sme počuli, že sa dusí. Kus sviece už zjedol, darmo som ju vyškrabovala z hrdla.  

Keď deti zaspali, rozmýšľala som o sľubnom slove: pokoj. Koľko dní som bola bez detí za deväť rokov materstva? Napočítala som ich štrnásť. No nech! Je to málo, ale veď teraz už bude dobre. Fero už chodí, zakrátko už zaspí bez kolísania, potom mu vezmeme cumeľ, nebudeme mu zvlášť variť, prestanú plienky, bude to stále lepšie. Bude pokoj! Mala by som sa tešiť a aj sa teším. Ale je mi pri tom akosi veľmi divne v duši. Akoby mi bol práve niekto rozprával, že už nikdy nepríde jar, nikdy nebude svietiť slniečko... A to je veľmi smutné. Aký veľký priestor je ešte pred oltárikom. Tam kľačí Jožo, tam Marián, tam Helenka, tam bude Ferko – a ešte aký kus miesta ostáva po okno! Tam by mohlo kľačať ešte jedno dievčatko a tam by sa zmestil ešte jeden chlapček. Ktovie, ako by vyzerali? Na ktorého súrodenca by sa podobali? Pri tejto myšlienke sa mi tisne do duše toľko radosti, energie, chuti žiť, počúvať krik, vresk, zvadu, buchot a predbežne ešte nemať vôbec, vôbec pokoj...“

Po skončení svetovej vojny mama napísala: „Keď moje deti vyrastú, azda už bude na svete trvalý mier. Bude dosť jedla a odevov. Ľudia budú mať veľké slnečné izby a záhrady s trávnikmi. Na svete bude panovať Kristus, ktorý každej mamičke povie: Daj mi dieťa, daj mi ľudskú dušu! Nijaký anjel mi nemôže dať taký dar, ako ty. Keď splníš moje želanie, obšťastníš samú seba, lebo nič na svete ti nevynahradí cenu detskej lásky.“

Táto výzva je aktuálna aj po trištvrte storočia.

Inzercia

Jozef Mikloško (RNDr., DrSc., Doc., * 31.3.1939, Nitra) je ženatý, má 4 deti, 12 vnukov a 5 pravnukov. Absolvoval Vysokú školu pedagogickú (matematiku a chémiu) a MFF UK (numerickú matematiku), 27 rokov vedecky pracoval ako matematik na Ústave technickej kybernetiky SAV, prednášal na MFF UK. Bol podpredsedom vlády ČSFR, poslancom SNR, FZ a NR SR, prezidentský radca v KPR, prorektorom TU v Trnave a veľvyslancom ,v Taliansku, San Marine a na Malte. Bol vydavateľ kníh, komunálnym poslancom, predsedom nadácií. Je v Predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov, napísal osem kníh literatúry faktu. Vystupuje v médiách a na sociálnych sieťach, je aktívny publicista a bloger, v r. 2007-2019 predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska.

Odporúčame

Blog
Vedel Boh, že Adam a Eva zhrešia?

Vedel Boh, že Adam a Eva zhrešia?

“Keď je niekto v skúške, nech nehovorí: 'Boh ma skúša'. Veď Boha nikto nemôže skúšať zlými vecami ani on sám nikoho neskúša zlými vecami. Ale každý je skúšaný tým, že ho láka a zvádza (sebecká) vlastná túžba. Keď sa túžba stane plodnou, porodí hriech, a keď sa hriech vykoná, vedie k smrti.” - Jakub 1:13-15.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.