Vlna verejných ospravedlnení

Západným svetom už dlhšie prechádza vlna ospravedlnení za zločiny skutočné aj domnelé. Na celú túto epidémiu pocitov viny môžeme pozerať rôzne. Ako na pózu, potrebu získania uznania, ale aj ako snahu naplniť potrebu pokánia. Po tom, čo predchádzajúce sekulárne hnutia pocit viny príliš nepestovali a skôr obviňovali Cirkev z jeho umelého vyvolávania, v súčasnosti sa zdá, že práve potreba odpustenia, zmena zmýšľania, teda pokánie je to, čo sekulárnemu svetu chýba. Svojou okázalou snahou má toto svetské pokánie až flagelantskú podobu, čomu sa blíži aj svojim zástupným charakterom. Je to teda verejné pokánie za zločiny predchádzajúcich generácií. Za zločiny tých s ktorými sme nejak spojení (často bez nášho rozhodnutia)

Tejto vlne verejného pokánia sa nevyhla ani Rímska cirkev, ktorej aj konkréte kroky pokánia smerom k náprave sa začínajú objavovať hlavne vo veciach krytia sexuálnych zneužívaní zo strany klerikov. Snaha napraviť sa je znakom zrelosti. Sú to reálne zločiny so skutočnými obeťami a tí, ktorí sa rozhodli zjednať nápravu, sú s nimi spojení tým, že sú dobrovoľne v rovnakej inštitúcii.

V kontraste s tým, dôkladne vynikne psychopatické vyvolávanie pocitu viny za to, že človek sa narodil s nesprávnou farbou pleti, alebo ako muž. Tak totiž vyzerá najúpadkovejšia forma verejného pokánia, ktorá je však skôr už jeho negáciou, povedali by sme paródiou, ak by to autori nemysleli vážne.

Vyjadrenie ľútosti nemusí však prísť len za vedomý zločin (ako tvrdil napríklad Jozef Tiso vo svojej obhajobe), ale aj nevedomé ublíženie. 

Zabudnutý trójsky kôň

9. Apríla 1917 bola v zapečatenom vagóne z Curychu poslaná do Ruska skupina revolucionárov na čele s Vladimírom Iljičom Uljanovom, alias Leninom. Lenin bol v švajčiarskom exile a v časoch zvrhnutia cárskeho režimu otvorene pripravoval komunistickú revolúciu. K tomu, aby sa pridal ku komunistom na Ruskom území, mu bránila nemožnosť prejsť nemecké územie. Nemecku sa však vyslanie Lenina do Ruska hodilo, pretože by to znamenalo destabilizáciu hlavného Nemeckého protivníka na východnej fronte. A tak sa rozhodlo, že Lenin so svojou skupinou (29 ľudí) bude prevezený do Petrohradu. 16. apríla 1917 vlak s „nákladom“ dorazil na miesto za nadšenia petrohradského sovietu a 7. novembra 1917 začala komunistická revolúcia.

Následky Komunistického teroru a neskoršieho exportu revolúcie boli ničivé nielen pre Rusko, ale v podstate pre celý svet, aj keď najviac boli postihnuté krajiny s vládou komunistickej strany, hlavne Sovietsky zväz. Jeho nástupnícke štáty, medzi ktorými sú aj hlavní aktéri súčasného vojnového konfliktu, teda Rusko, Ukrajina a Bielorusko trpeli pod boľševickou vládou.

Pretože v tomto procese Nemecko aktívne pomohlo, minimálne vyššie uvedeným spôsobom, nesie dnes spoluzodpovednosť za dané udalosti, ktoré svojou politikou podporovalo. Je to priestor aspoň na morálne uznanie tohto zlyhania a verejné ospravedlnenie. Spolková republika nemecko je nástupníckym štátom Nemeckého cisárstva a teda aj keď nenesie zodpovednosť za vykonaný čin, vyjadrenie ľútosti by mohlo byť ústretovým gestom voči národom, ktoré komunistická diktatúra postihla.

Naj(ne)vhodnejší čas?

Z čisto politického hľadiska je jasné, že v súčasnosti je takáto forma ospravedlnenia neprípustná, pretože Nemecko samo má kvôli svojim vzťahom s Ruskom medzi západnými štátmi kontroverznú povesť. Lenže, ako sme už naznačili, nie je to len vec Ruska, ale celého postsovietskeho priestoru v ktorom žije množstvo národov, ktoré spomínaný režim poškodil. Takže smerovanie len k Rusku by bolo značne obmedzené a nedostatočné. Práve naopak, gesto vyjadrenia ľútosti by malo zahrnúť všetky dotknuté národy.

Vzhľadom na celkovú politickú atmosféru, je negatívne vnímanie Lenina skôr minoritné. Sú vyzdvihované jeho revolucionárske akivity. Napriek tomu je nesporne jasné, že to bol práve boľševický režim, ktorý viedol nielen k zničeniu nádeje Ruského impéria na slobodnejší vývoj, ale hlavne, tento režim cielene ničil pôvodnú kultúru a nahrádzal ju pseudokultúrou boľševickou. Jeho snaha o ateizáciu a ideologické znásilnenie Pravoslávnej cirkvi priviedli koniec koncov národy žijúce v niekdajšom Ruskom impériu do mimoriadne nezdravého duševného rozpoloženia. Každý národ, ktorý urobil skúsenosť s komunistickým režimom ostal týmto režimom v negatívnom slova zmysle poznačený, súčasné Rusko, ale aj Ukrajina a ostatné postsovietske štáty v tomto nie sú výnimkou. V Rusku a Bielorusku je však táto situácia najkritickejšia, pretože tam nielenže neprebehla dekomunizácia, ale k odkazu komunizmu sa oficiálne štátne štruktúry hlásia z čoho plynie snaha marginalizovať zločiny tohto režimu, a čo je horšie, rehabilitovať jeho metódy. Režim, ktorý používa ako hlavné pracovné metódy lži je zdroj najväčšej zraniteľnosti voči demagógiám najrôznejšieho druhu.

Pokiaľ by Nemecko priznalo, že vo svojej minulosti skutočne chceli Rusko položiť, že k tomu použili vodcu teroristickej organizácie Lenina, ktorého bezpečne do Ruského impéria prepravili za týmto účelom, mohlo by to priniesť do Nemeckých vzťahov s postsovietskymi štátmi (vrátane, a najmä Ruska a Ukrajiny) úplne nový vzduch.

Nejde totiž o ospravedlnenie sa za domnelý zločin, ktorý sa nestal a ktoré si Ruská súčasná propaganda vymýšľa, posilňujúc pocity ublíženia v manipulovanej ruskej populácii, ale ide o skutočný hriech, ktorý mal reálne devastujúce následky. Z nich sa mimo iného tzv. ruská duša dodnes nespamätala, čoho dôsledkom je aj súčasná situácia.