Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
30. jún 2022

Niekoľko postrehov ku Verbum talkshow Bratislavských Hanusových dní.

Verím, že vás zaujme moja reakcia k diskusii Bratislavských Hanusových dní - Verbum talkshow. Reakciu opieram o moje skúsenosti z pôsobenia v Slovenskom národnom literárnom múzea Pamätníka národnej kultúry Matice slovenskej v Martine. Zároveň prezentujem niekoľko postrehov k otázke sakrálneho umenia.

Vždy sa poteším, keď objavím informáciu, že prebiehajú Bratislavské, či Košické Hanusove dni. Pravidelne ich sledujem prostredníctvom online platformy, keďže bývam v Martine. Ani posledné ma nesklamali a mám radosť z nastupujúcej mladej generácie slovenskej kresťanskej inteligencie.

Rada by som vyjadrila svoj názor k diskusii prvého dňa – Verbum talkshow.

Ku mladej generácii patrí odvaha kriticky sa vyjadrovať ku spoločnosti, občas s tendenciou generalizovať a vidieť svet, v našom prípade, slovenskú minulú i súčasnú kresťanskú kultúru čiernobielo. My sme v časoch našej mladosti neboli lepší. Avšak jej chýbajú rokmi získané, prežité skúsenosti.

Mám na mysli slová mladého rečníka tejto diskusie, že socializmus do istej miery spôsobil ujmy, že boli iné veci, ako chodenie do múzeí a galérií, a ak áno, veci, ktoré nemali nejakú hodnotu.

Moje skúsenosti z práce v Matici slovenskej

Blížim sa ku šesťdesiatke, takže si myslím, že už som niečo vo svojom živote niečo prežila a zažila. Pracovala som v Slovenskom národnom literárnom múzeu Pamätníka národnej kultúry Matice slovenskej v Martine v osemdesiatych rokoch, v rokoch „perestrojky“, nadšenia z nežnej revolúcie, tiež v rokoch „mečiarizmu“ i vytriezvenia z mečiarizmu. Verím, že som preto kompetentná vyjadriť sa k danej téme z pohľadu, ktorý je mi blízky.

Na fungovaní a existencii Matice slovenskej môžeme veľmi pekne vidieť, ako sa odrážal politický, spoločenský a samozrejme aj kultúrny život Slovenska a Slovákov v rokoch minulých i v horúcej súčasnosti.

Dôležité je podotknúť, že v tých rokoch bola súčasťou Matice slovenskej aj Slovenská národná knižnica. Vďaka situovaniu mimo hlavného politického a spoločenského diania prijala a svojim spôsobom „schovala“ mnohých významných umelcov a odborníkov, ktorí mali problém s režimom - boli „vyhodení“ zo svojich pracovísk, mali zákaz publikovať. Boli to významní odborníci a umelci z oblasti kultúry, ktorí sa otvorene hlásili ku svojej kresťanskej viere. Sama som mala možnosť a česť pracovať s Jurajom Chovanom – Rehákom, Mišom Kováčom – Adamovom, Štefanom Hanakovičom a mnohými inými. Vďaka kolegom mohli odborne publikovať pod menom kolegov, ktorí boli vo väčšej milosti režimu. Tieto skutočnosti vychádzali na povrch až po „nežnej“.

V Martine sa každoročne konalo významné celoslovenské podujatie, ktoré bolo platformou a možnosťou stretnutí pre spisovateľov – Slovesná jar. Bolo príležitosťou aj pre slobodnejšie a odvážnejšie kritické vyjadrovanie sa umelcov k dianiu v spoločnosti, istým priestorom pre slobodnejšie nadýchnutie sa. Málo sa hovorí o Pochôdzkovom divadle v r. 1988 k 125. výročiu založenia Matice slovenskej, ktoré pripravil veľký team odborníkov i dobrovoľníkov a 2739 profesionálnych i ochotníckych umelcov zo Slovenska i zo zahraničia pod vedením Miša Kováča – Adamova (https://myturiec.sme.sk/c/5724284/kovac-zapacili-sa-mi-hory-a-mesto-v-toku-dejin.html). Medzi účinkujúcimi boli takí umelci ako majster Chudík, Jamrich a mnoho iných. Sama som mala možnosť zažiť jeho atmosféru a môžem povedať, že pochôdzkové divadlo bolo na tú dobu manifestáciou hrdosti Slovákov na ich históriu od Cyrila a Metoda, ale aj ticho tolerovanou manifestáciou Slovákov proti vtedajšiemu režimu.

Expozícia Slovenského národného literárneho múzea, v ktorom som pracovala, sa budovala náročne. Sídli v prvej, historickej budove Matice slovenskej. Mimochodom, jeho riaditeľmi boli už spomínaní Mišo Kováč - Adamov, či Juraj Chovan – Rehák. Bolo náročné presadzovať predstavu týchto odborníkov pred „verchuškou“ o tom, čo všetko má mať a akým spôsobom má byť expozícia prezentovaná. Veľa vecí sa napriek tomu podarilo.

Významnou a nádhernou súčasťou expozície sú všetky vrcholné míľniky slovenskej kultúry a literatúry – od Cyrila a Metoda až do konca 1. svetovej vojny. Neskôr bola dobudovaná nestála, doplnková expozícia literatúry obdobia po 1. svetovej vojne až po súčasnú literatúru. Pozývam k návšteve múzea.

Pochybujem, či by sa takýto významný projekt podarilo realizovať v súčasnosti, asi nie. O tom, ako si v dvadsiatom prvom storočí vážime našu národnú kultúru svedčí už aj to, že vtedajšie Slovenské národné literárne múzeum Pamätníka národnej kultúry Matice slovenskej v Martine sa dnes nazýva už „iba“ Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice. Je mi to ľúto. Keď prídete do Martina, uvidíte, ako vyzerá naša národná kultúrna pamiatka – historická budova Matice slovenskej už z prvého, vonkajšieho pohľadu. Rozpadávajúca sa fasáda a iné – nedôstojné a vyjadrujúce vzťah našej spoločnosti a jej predstaviteľov, ktorí o tom rozhodujú, ku kultúre.

Inzercia

Problematika sakrálneho umenia

Ešte pár postrehov ku otázke sakrálneho umenia. Určite, nie každé súčasné sakrálne umenie je vydarené. Veď už len vybudovať nový kostol v období socializmu bol priam zázrak bez ohľadu na to, akú umeleckú hodnotu predstavoval.  U nás v Martine na sídlisku Sever bol tiež postavený nový chrám na prelome končiaceho obdobia socializmu pred nežnou revolúciou a začiatkom deväťdesiatych rokov. Budovalo sa z takých materiálov, aké boli vtedy k dispozícii, koľko bolo financií a aké projekty boli schválené. Vďaka akademickému maliarovi Ladislavovi Záborskému máme v chráme aspoň nádhernú  krížovú cestu, ktorú nám daroval. Prvýkrát! po toľkých rokoch sa stierkuje a maľuje interiér presbytéria a presbytérium sa vybuduje podľa schváleného projektu, ktorý spĺňa umelecké i liturgické kritériá. Samozrejme, na túto rekonštrukciu sa zozbierali a prispievajú iba veriaci a ochotní darcovia. Chcela som tým povedať, že kvalita sakrálneho umenia závisela a závisí nielen od spoločenskej situácie, ale aj od finančných možností danej komunity.

Toľko moje skúsenosti a postrehy. Verím v mladú generáciu, jej entuziazmus a odvahu. Teším sa, že máme nastupujúcu novú kresťanskú inteligenciu, ktorej držím palce. Ku nej určite patria aj členovia Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Mgr. et Mgr. Iveta Gallová, PhD.

 

 

 

 

 

 

 

Teším sa, že sa môžem s vami podeliť o moje príspevky z oblasti kultúry, sociálnej oblasti, života rodín i duchovného života. Mám vyštudovanú andragogiku na Univerzite Komenského a náuku o rodine so sociálnou prácou na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. V r. 1984-1999 som pracovala v Matici slovenskej v Martine, neskôr v oblasti sociálnej práce. V súčasnosti pôsobím ako mediátorka v Martine.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.