Na Fridricha k urnám!

O sedme, Čakaní na Godota, či Dürrenmattovej Starej dáme

Pri cestovaní ktorýmkoľvek mestom, si človek isto všimne nejeden billboard s nejakým politickým heslom, fotkou, pozvaním a podobne. Volebná kampaň sa rozbehla v plnom rozsahu. To, čo sa deje v priamom prenose je však niekedy veľmi zaujímavé, až by sa niekedy mohol človek pýtať: "Žijem vôbec v slobodnom demokratickom štáte?"
Ako "porevolučné", de facto aj "pomečiarovské" dieťa som nezažil to, čo voláme "bývalý režim." Dnes by som sa však mohol cítiť aspoň o niečo slobodnejší ako sa z rozprávania citili ľudia pred rokom 1989. Je to tak, ale aj tak si pravdupovediac myslím, že čím ďalej tým menej. Ako je to možné? Môže sa vôbec človek v demokratickom štáte cítiť čoraz menej slobodný? Áno, môže. Znamená to však istú chybu v systéme.

Zmeny plánov

Prednedávnom vyšla na povrch kauza "masér, asistentka..." Táto kauza tak ako mnohé iné poukazuje na našu vládnu stranu, a to nie práve v najlepšom svetle. Ak sa k tomu pripojí štrajk učiteľov a hromadné výpovede sestričiek, plánovaná kampaň premiéra a jeho strany sa rýchlo začína rúcať, keďže sa pozornosť obracia práve proti nemu, nie proti imigrantom, ako to zrejme pôvodne mal naplánované. Veď čo by mohlo byť účinnejšie ako bojazlivý ľud a skvelý ochranca národa pred hrozbou zvonku. Okrem toho, žiadostí o azyl je na Slovensku tak málo, že je v poriadku ak povieme, že sa im k nám veľmi nechce. Avšak Slováci aj po viac ako štvrť storočí znova ukazujú, že sa neboja, ba nielen že sa neboja, dokonca, že sú odhodlaní urobiť niečo pre to, čo vidia ako nevyhnutné a potrebné. Keďže mocní tohto štátu sa nečinili, vzali ľudia konanie do svojich rúk. Áno, vyšli do ulíc. Povedali nie rozhadzovaniu peňazí a štrajkom ukazujú na to, akým nehostinným územím, na niektorých miestach až púšťou je školstvo a zdravotníctvo na Slovensku.Dá sa vôbec o Slovensku povedať, že je to vyspelý štát? Pre vyspelý štát by kvalitné zdravotnícke služby a kvalitné školstvo malo byť samozrejmosťou, čo, zdá sa, nieje. Školstvo a zdravotníctvo preto potrebuje zmenu.

Načo sa tí učitelia vlastne sťažujú?

Niektorí talentovaní učitelia robia dnes veľa vecí takmer zadarmo. Hlavne aktivity mimo vyučovania, ktoré robia pre deti. Za ne niekedy nedostanú takmer nič, prinajlepšom nejaké drobné.
Ich spoločenský status je veľmi nízky, rovnako ako ich platové ohodnotenie. To, že je ich status nízky nie je len fráza, možno to vidieť aj na vyučovacích hodinách, kde si niektorí "nevychovanci" dovoľujú toľko, že za našich čias by sme si možno radšej sami dali facku. Peniaze v školstve idú hocikam, len nie tam, kde sú najviac potrebné.
Učiteľ hrá jednu z kľúčových úloh aj pri výbere ďalšieho štúdia dieťaťa. Napokon, ani ja neviem či by som študoval, to čo študujem nebyť učiteľa ktorý ma k tomu priviedol.
Vážme si teda, to čo sme dostali v podobe učiteľov, podporme ich v ich konaní a naučme svoje deti vážiť si ich nielen ako učiteľov, ale aj ako ľudí. Učitelia totiž nechcú iba lepšie platy, ako by si mnohí mohli myslieť, ide im o naše deti.

Protesty, predvolebná hra a sloboda

Je teda zrejmé, že učitelia a sestričky naozaj nie sú spokojní so stavom v školstve. Preto vyšli aj do ulíc. Teraz hoci už niektorí neštrajkujú ich podporili aj rodičia, vysoké školy, ba dokonca aj zahraničný študenti. Manifesty sa uskutočnili v Londýne, Bruseli, Aberdeene, Brne a v stredu sa jeden uskutoční v Prahe a jeden v Berlíne. Podľa toho akú veľkú mediálnu podporu mali učitelia a sestričky, mohlo by sa zdať, že naozaj sa niečo zmení.

Róbert Fico však vytiahol "mastnú kartu", ktorou chcel dostať Igora Matoviča, na lopatky. Bola to jeho firma, ktorú založil už za svojich študentských čias a momentálne je vlastníkom jeho manželka. Ficov krok bol veľmi priehľadný v rámci jeho predvolebnej kampane. Bol veľmi neuvážený. Možno u niektorých ľudí dosiahol časť toho, čo chcel, a to spochybniť matovičovu daňovú a finančnú čistotu. To čo však nedosiahol sú zvýšiť upadajúce preferencie Smeru práve vďaka už spomenutým kauzám a štrajkom. To či Igor Matovič je čistý alebo čistý nie je sa možno ani na sto percent nepresvedčíme avšak jedna skutočnosť je na celej "kauze" podivuhodná a to tá, ktorú spomínajú médiá a na ktorú ukázal aj sám Igor Matovič a to, ako sa premiér dostal k informáciám ktoré sú pod daňovým tajomstvom. Róbert Fico síce vyložil mastnú kartu, a hoci si možno spočiatku myslel že to bude eso, bola to predsa len "iba" desiatka. Matovič sa teda musel ubrániť, čo aj v podstate urobil a na ťahu bol opäť premiér. Pre neho by však bolo najlepšie keby ako ďalšiu kartu vyložil sedmičku a bral všetko. To sa mu však nepodarilo.

 

Kým Igor Matovič obhajoval seba a svoju firmu Richard Vašečka a opoziční poslanci prinútili legálnou formou predsedu parlamentu zvolať mimoriadne zasadnutie Národnej Rady o školstve a zdravotníctve. Práve na tejto schôdzi sa odohrala ďalšia skutočnosť, ktorá sa dotýka slobody každého človeka, a nielen slobody, ale aj rovnosti. Na balkón parlamentu, ktorý je určený pre verejnosť nedostali tí ktorých sa schôdza týkala, hoci boli v Národnej Rade z verejnosti prví, ale dôchodcovia, ktorí prišli podporiť Smer a okrem toho, im na krku visel štítok s nápisom Kinosála. Potvrdzuje to video zo stránky časopisu .týždeň. Je to minimálne dosť čudné. Na jednej strane premiér a jeho ľudia, ktorí získavajú informácia ktovie odkiaľ a babky "demokratky" podporujúce ani nie tak tieto praktiky, ale skôr to ako môžu cestovať zadarmo, dostanú vratky za plyn a ako sa možno tešia na sociálny balíček, na druhej strane tí ktorí nesúhlasia s neprávosťou a snažia sa s tým niečo urobiť. To sú tí, ktorí nemajú za vzor Bielorusko ako nemenovaná poslankyňa Smeru, ktorej nevadí, že tam tak trochu chýba sloboda, hlavne, že je na uliciach čisto a nezamestnanosť jedno percento.

Všetci pracujú, na uliciach čisto, vláda používa špinavé praktiky a snaží sa zdiskreditovať svojich politických oponentov vo "verejnom záujme". Čím ďalej tým viac sa mi to začína podobať na to, o čom som počul len z rozprávania. Je síce pravda, že na Slovensku nepracujú všetci, dokonca máme veľkú mieru nezamestnanosti, ale s tou slobodou, to ide čím ďalej tým horšie. Čo s tým?

Nečakať na niečo, čo nepríde a neprepadnúť mafii

Niektorí zastávajú názor, že voliť nepôjdu, pretože nie je koho. To je vyjadrením istej nevôle, možno znechutenosti. Samozrejme, že sme znechutení, veď vládna strana má takmer neobmedzenú moc celé volebné obdobie a nedokáže dodržať ani svoje programové vyhlásenie. Dokonca vo svojej volebnej kampani ani reálny ekonomický program nemá, má tam iba asi 5 bodov, ktoré sú tak, či tak iba všeobecnými poznámkami.Vnímam že hlavne z týždenníka .týždeň vychádzal názor, že príde nejaký Godot, ktorý nás spasí v roku 2020. Tým Godotom je nejaké politické hnutie, strana, ktorá bude pre niektorých takpovediac "Matovičova strana bez Matoviča." Nie žeby bol Igor Matovič niečím ukázal, že podvádza, a hoci si to ja osobne nemyslím, pre niektorých ľudí je iba klaun, ktorý sa hrá na politika. Preto by strana čistých mohla byť nejaké OĽaNO bez Igora Matoviča. Nedajme sa však oklamať. Godot zrejme nepríde ani v roku 2020, ani v žiadnom inom.

Takisto sa však nesmieme ani nechať obliecť do žltého nejakou starou dámou, ktorá si s nami napokon začneme robiť, čo sa jej zapáči a my budeme spočiatku pristávať na jej hru, až kým nebudeme celí oblečení v žltom a neotvoria sa nám oči, kedy však už bude neskoro. Naozaj hráme o veľa. Nenechajme sa znechutiť. Pozdravme Fridricha aj tým, že prídeme k volebným urnám a budeme hlasovať. Pre ľudí z cirkvi možno ešte jedno povzbudenie. Piateho marca je sviatok svätého Teofila, čo v preklade znamená milý Bohu. Buďme aj my milí Bohu a nebuďme ľahostajní voči veciam okolo nás.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora