Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
15. máj 2022

Lena a jej slzy (príbeh Ukrajinky a jej priateľov)

Pred pár dňami mi môj priateľ poslal príbeh Leny. Súbor som otvoril až dnes. Nesie názov "Rodinné centrum sv. Františka Saleského pomáha utečencom z Ukrajiny". Myslím si, že by si ho mal každý prečítať. Stačí len po slová: "...niektorí deti zabávali, iní plakali." A možno budeme plakať s Lenou spoločne... A možno, možno objavíme v sebe i túžbu pomáhať.
Lena a jej slzy (príbeh Ukrajinky a jej priateľov)

Moja cesta do Košíc začala, keď sme sa s rodinou rozhodli utiecť pred vojnou do Ternopilskej oblasti na západnej Ukrajine. Ruská vojna proti Ukrajine trvá od roku 2013, keď Rusko nezákonne anektovalo ukrajinské územia ako Krym a časti Doneckej a Luhanskej oblasti. Aktívna fáza tejto vojny sa začala 24. februára 2022. Od prvej noci boli neustále letecké poplachy, schovali sme sa vo vchode pod schody.

Veľmi rýchlo, len za dva dni vojny, sa ukrajinskí civilní muži zorganizovali do jednotiek územnej obrany. 26. februára bolo oznámené, že Putinovi militanti idú do Kyjeva zlikvidovať našu vládu, prezidenta a premiéra. Zástupcovia obrany môjho obvodu požiadali obyvateľov našich štvrtí, aby opustili svoje byty, aby sa predišlo civilným obetiam počas bojov. Ako sme neskôr videli na príklade Buchy, Irpeňa, Černigova – táto rada bola vhodná. Takže 26. februára sme opustili Kyjev.

Ak sa pozriete na mapu Ukrajiny, zistíte, že medzi Kyjevom a Ternopilom - 472 kilometrov. Túto vzdialenosť sme prešli jeden deň, 24 hodín. Ukazuje sa, že priemerná rýchlosť bola 20 kilometrov za hodinu, viete si to predstaviť? Išli sme bez oddychu, bez jedla. Zastavovali sme len na čerpacích staniciach, aby sme natankovali palivo, ktoré sa predávalo za 10 litrov na auto, viac nie. Prečo nie sme v Ternopile? Skrátka – 27. februára už nebolo kde bývať. Nie v hoteloch. Nie v bytoch. Nie v školách a škôlkach. Našťastie nás veriaci nechali pár dní prespať a umyť sa. A viezli sme sa ďalej, 5 dospelých a 2 deti v jednom starom malom Volkswagene. Ako viete, nie je tam miesto pre veci.

Nielen v Ternopoli, ale ani v Ivano-Frankivsku a Užhorode nebolo kde bývať. Na piaty deň vojny už nebolo možné nájsť bývanie pre rodinu v tých mestách, ktoré nebombardovali. Nedalo sa kúpiť ponožky, v obchodoch chýbali niektoré produkty a lieky. Nedokážem opísať, v akom emocionálnom stave sme tu všetci boli. Panika; hrôza; starostlivosť o blízkych; hrdosť na ozbrojené sily Ukrajiny; bolesť pre tých, ktorí boli zabití v Kyjeve, z ktorého sa nám podarilo odísť... Človek nevie, čo môže cítiť, kým sa neocitne v okolnostiach ako my. Toto je najväčšia nočná mora, akú si dokážete predstaviť, a nekončí, ale len sa zhoršuje. Po návšteve Užhorodu sme sa so synom a rodičmi na dôchodku rozhodli prejsť hranice na Slovensko. Manžel mojej sestry sa vrátil do Kyjeva autom, pretože sa prihlásil na obranu územia.

Prechod hraníc som si nepamätala, bolo to veľmi rýchle. Prešli sme pešo, nemali sme skoro žiadne veci a nič sa nás nepýtali. Už si pamätám, že slovenskí pohraničníci nám dali pasy a hneď nám mních podal horúci malinový čaj a pre môjho 5-ročného syna Maxa - červené Ferrari. Od prvého kroku na slovenskú zem sme cítili bezhraničnú lásku a podporu. Boli sme zohriati, nakŕmení, dostali sme základné veci. Marián Krivda a Dominika nás zobrali z hraníc s jej priateľom, s podporou Tomislava Delinic. Títo ľudia milosrdne odpovedali na našu žiadosť o prístrešie. Mariánova rodina nám dala dom na bývanie a ich dcéra Mária nám upiekla tortu na privítanie, za čo sme im nekonečne vďační.

Od prvého dňa sme boli príjemne ohromený podporu a pozornosť, ktorú nám prejavujú obyvatelia Košice - Krasna. Každý sused prišiel a povedal slová podpory. Všetci prezentovali pochúťky a podelili sa o veci. V kostole sa pri každej bohoslužbe modlia za Ukrajinu. Po každej bohoslužbe v kostole sv. Cyrila a Metoda sa k nám približovali desiatky ľudí, objímali nás, hovorili slová podpory. Veľmi si pamätám dve staré dámy, ktoré nám potom nosili jedlo a domácu výbornú domácu konzervu. Plakali sme, keď sme diskutovali o tom, ako Slovákom na Ukrajine záleží a snažia sa pomôcť každému, komu môžu. To nás vrátilo do reálneho sveta zo sveta správ, ktoré sme neustále čítali a aj plakali – od smútku. Takéto slzy sme mali prvé dni – slzy smútku zo správ; a slzy radosti z každodennej podpory slovenských priateľov. Daria a 3-ročná Alice v tom čase ešte žili s nami a bolo veľmi ťažké skrývať slzy pred Alice a Maxom. A tak sme plakali jeden po druhom – niektorí deti zabávali, iní plakali.

Charkov bol bombardovaný od prvých dní vojny. Niet divu, že k nám prišli Diana a Margo z Charkova. Diana je žena, ktorá žila v Charkovskej oblasti Horizon, ktorá je jednou z najviac zničených. Predtým, ako sa rozhodla opustiť Ukrajinu, strávila viac ako týždeň v protileteckom kryte, kde išla na poschodie, len aby sa najedla a vyvenčila psa. Margo je šestnásťročné dievča, ktoré jej príbuzní odovzdali Diane preč z hrôz vojny a odišli brániť Charkov. Po týždni si tieto dievčatá našli u nás známych a odišli do Nemecka. František Neupauer im vymyslel výhodnú cestu a zabezpečil lístky a manželka Tomislava Delinica pomáhala pri transporte v Prahe.

Vojna prerušila nielen pokojný život všetkým, ale niektorým aj lekárske postupy. Napríklad o pár dní k nám prišla žena s dieťaťom a matkou na dôchodku, ktorá práve podstúpila operáciu na odstránenie rakovinového nádoru. Potrebovala rehabilitáciu a ožarovanie. Vďaka Františkovi Neupauer, teraz táto žena dostala potrebnú terapiu v Bratislave. Aj František Neupauer a Kalvária (saleziáni don Bosca na Kalvárii v Košiciach) sa stali dobrým kúzelníkom pre nás a ostatných utečencov, ktorí nemali v našom dome dostatok miesta. Vieme, že Kalvária (Saleziani don Bosca) je určená pre rodiny a deti. Pre ukrajinské rodiny a ukrajinské deti nenechali nič na náhodu, ale urobili všetko pre ich podporu a kvalitu života.

Päť dní po začiatku vojny jazdili nepriateľské tanky cez Kyjevskú štvrť Obolon. Spolužiaka mojej najstaršej dcéry, ktorý hádzal zápalné fľaše do ruských tankov zabili. Ostatní spolužiaci, napriek všetkému, niekde na univerzitných internátoch nalievali Molotovove koktaily a stavali barikády. V metre sa žilo, v metre sa rodilo a liečilo. O zbombardovaných domoch a umučených civilistoch už bolo veľa povedaného. S Mariánovým dovolením sme prijali ďalšie dve veľké rodiny z Obolonu, každá s tromi deťmi. V jednom dome sme mali 17 ľudí! V jednej z týchto rodín bola aj stará mama Svetlana z osady mestského typu Borodyanka, ktorej dom zbombardovali ruskí fašisti. Treba spomenúť reakciu Krásňanov na príchod toľkých detí. Za krátky čas sme zohnali matrace, postele, uteráky, jedlo, hračky. Napríklad suseda Valika priniesla domáce vajíčka a jej manžel elektrický skúter,  suseda Hedviga Feketeová neustále pripravovala večere a pozývala hostí. Aj Marián s rodinou nám predstavil slovenskú kuchyňu a objednal teplé obedy na celý mesiac, kým sme boli zničení vojnou a bezmocní. Táto podpora je neoceniteľná!

Rusku je jasné, že Ukrajina dobrovoľne neprijme ruské „kultúrne“ hodnoty a že Ukrajina nechce vodku, matriošky a balalajky. Začalo ničiť našu civilnú infraštruktúru. Bomby leteli okrem iného do rafinérie Kremenčug. Julia k nám prišla so svojím dospievajúcim synom z Kremenčuku. Jej syn Eugene je umelec, ktorý študuje za programátora, aby digitálne oživil obrazy, ktoré žijú v jeho predstavách. Architektúra centra Košíc naňho hlboko zapôsobila a prvky z nej neustále maľoval vo svojom albume.

Inzercia

Neskôr odišli dve rodiny – do Poľska a Bratislavy. Ja, Julia a Zhenya sme mali opäť 16. Nikdy som si nepredstavovala, že je možné takto žiť, ale vojna nás spojila. Aby sme správy nečítali každú sekundu, pracovali sme v záhrade, orezávali a okopali stromy. Matthias prišiel a oral našu záhradu. Pracovali sme, sadili kvety, zeleň, šalát, jahody, zemiaky. Sused Peter nám daroval sadenice paradajok. Naši slovenskí priatelia nás pozvali na návštevu, kde sme ochutnávkou určili, ako sa líši slovenský boršč od ukrajinského. Mama poskytla rozhovor v rádiu, kde povedala, že ukrajinský boršč sa od slovenského líši tým, že obsahuje len surovú kapustu, nie kyslú. Po čase si mnohodetná žena našla bývalú spolužiačku v Rakúsku a odišla bývať k nej. V Nemecku sa nám podarilo umiestniť ďalšie dve rodiny. Vďaka bezplatnému cestovaniu pre utečencov sa im podarilo dostať na nemeckú hranicu s Holandskom. A vďaka dobrovoľníkom z Viedne, Katke dostali tieto rodiny aj podporu a teplé obedy vo Viedni.

V tom čase na severe Ukrajiny utrpeli rasisti ťažké straty od našich ozbrojených síl a opustili náš sever. Ruské vedenie sa rozhodlo zintenzívniť ofenzívu na Donbase. Ukrajinské úrady požiadali civilné obyvateľstvo Donbasu o evakuáciu. Dobrovoľníci si z mesta Družkivka zobrali sirotinec rodinného typu - dvoch rodičov a deväť detí a malého psíka Kiru. Mali sme 15 ľudí, z toho 9 detí do 9 rokov. Deťom sa veľmi páčilo hranie sa na dvore a hojdanie. Z dôvodu rozdielov medzi ukrajinskou a slovenskou legislatívou sa evidencia dokladov pre túto rodinu oneskorila. Ale priateľskú podporu dobrovoľníkov Vlada a Gabriely z nadácie Úsmev ako dar a konzula poľskej republiky v Košiciach bolo cítiť denne. Preto sa táto rodina mohla na nejaký čas natrvalo presťahovať do Limbachu pri Bratislave.

V tom istom čase nás oslovila pani Alla a jej 8-ročný syn. V Rakúsku sa už zaregistrovala a ukázalo sa, že v utečeneckom centre, kde žije, je potrebná jej profesia (lekárnička). Alla prišla z Rakúska, zostala s nami, nechala nám syna a rýchlo odišla na Ukrajinu. Zobrala originály dokladov preukazujúcich jej kvalifikáciu a vrátila sa. V Rakúsku nechce zostať navždy. Ale naozaj chce pracovať, kým sa vojna neskončí. Hovorí, že musíme prospieť krajinám, ktoré nás chránili.

A opäť k nám prišla rodina z Charkova - Inna a jej syn - študent, ako aj kolega tohto syna. Obaja študenti teraz dostávajú víza do Kanady, aby mohli pokračovať v ovládaní veľmi dôležitej špecializácie pre Ukrajinu – dizajnu a konštrukcie bezpilotných lietadiel. Teraz je s nami aj rodina z Luhanska, matka a dve deti. Z Luhanska utiekli už v roku 2014 a teraz sú nútení opustiť aj Kyjev. Krídlo zostreleného ruského lietadla spadlo na dom oproti nim a tieto deti po incidente nemôžu pokojne spávať. Rodina pocestuje do Oxfordu vo Veľkej Británii. Ich mama sa zaoberala sociologickým výskumom na Ukrajine a bude v tom pokračovať aj v Anglicku.

Neverili sme tomu, keď sme spočítali všetkých našich hostí! K dnešnému dňu, celkový počet ľudí, ktorí využili pohostinnosť rodinného centra sv. Františka Saleského je 46 ľudí. Všetci sú úprimne vďační ľuďom, ktorí im prišli na pomoc v ťažkej chvíli. Mária Krivdová s dcérami Máriou, Danielou, Dominikou, Ľudmilou a "anjelom strážnym" Dominikou Kmecovou sa neunúvali pomáhať a rozptyľovať hostí, aby nemysleli na ťažkú životnú situáciu  a robili deťom radosť. Občas organizujeme výlety do Košíc, krásnych hôr, riek a dolín Slovenska, ale aj historických miest. Veľmi sa snažia, aby sme žili normálny život, nielen nečinne trávili čas do konca vojny. Dominika nás pozvala aj na rozhovor do Rádia Regina. Veríme a dúfame, že dobro a láska zvíťazia nad zlom a agresiou. Chceli by sme pozvať našich drahých slovenských priateľov na návštevu Ukrajiny, keď sa to všetko skonči.

Lena

Foto: Lena

 

 

Autor je historikom Ústavu pamäti národa, autorom projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom (www.november89.eu), riaditeľom Nadácie Antona Srholca ANTÓNIO. Vyučuje novodobé dejiny na VŠZaSP sv. Alžbety a je výkonným riaditeľom OZ Rodičovské združenie pri ZŠ Limbach.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.