Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
14. máj 2022

Som za svetový mier - a to ani nie som misska!

Gándhi mal aspoň metódu občianskej neposlušnosti. Tolstoj bol fatalista, takže protivenie sa agresorovi bolo bezpredmetné. Ale čo presne navrhujú nábožné duše, ktoré zaplavujú sociálne média odsúdením vojny?
Som za svetový mier  - a to ani nie som misska!

Ako je neskutočne pestrá rozmanitosť v našom stvorenstve (napríklad len vážok u nás žije okolo 70 druhov!), takú podobnú bohatosť nachádzame v našich konzervatívnych vodách aj v regimentoch konzumentov agendy z ruských zákopov informačnej vojny. V posledných týždňoch som spozoroval častejší výskyt najmä poddruhu „zbožná pacifistka“ (pia pacifist). Neviem, ako je to v iných lokalitách – možno ide dokonca o náš endemit... Hoci sa dá vo voľnej divočine sociálnych sietí pozorovať aj mnoho samčekov, zdá sa mi, že aktívne samičky momentálne prevažujú. Dobrovoľná trolka či trol tohto razenia sa už nezameriava na militantnú bezuzdnosť USA, ani nepoukazuje na ukrajinské zločiny, ktoré nám celé roky zamlčiavajú všetci novinári okrem tých profesionálne svedomitých ruských. Ponecháva nateraz bokom výčiny NATO, ktoré sa neštítilo rozťahovať sa na východ aj za cenu prijatia takých trápnych štátikov ako napr. Slovensko, a veľkoryso pomlčí aj o skutočných páchateľoch zverstiev na civiloch v Boroďanke či Mariupole. Pia pacifist je ambasádorkou mieru, pokoja, zmierenia v bratskom objatí. (Čo na tom, že jeden z bratov stisk akosi zintenzívňuje, napriek protestom druhého, lapajúceho po vzduchu.) Je šíriteľkou evanjelia, ktoré káže ochotne nastaviť druhé líce – a keby sme ich mali viac, tak aj všetky ďalšie. Sprostredkúva nám vôľu Ježiša, ktorý by údajne nechcel, aby zomierali každý deň nové a nové deti – na rozdiel od hnusných Západniarov a tvrdohlavých Ukrajincov, ktorí zjavne o život detí nestoja. Informuje svet o prevratnom objave: vraj je vojna zlá. Veď aj samotný pápež povedal, že žiadna vojna nie je spravodlivá. (Amen!)

S propagáciou mieru a odsudzovaním vojny sa, samozrejme, nedá nesúhlasiť. Problém je, že nám títo mierotvorcovia nedopovedia, ako si teda v praxi predstavujú správnu reakciu napadnutej obete. Keďže vojnu vylúčime ako nekresťanskú už zo svojej podstaty, ostáva zrejme iba obetovať slobodu svojej domoviny, dôstojnosť svojho národa, jazyk svojich otcov a budúcnosť svojich detí v aspoň trochu európskejšej, demokratickejšej spoločnosti. „No a čo? Vari je lepšie život tých detí riskovať?“ opáčia teoretici mieru. Dobrá námietka. Ja sám, keby boli v stávke životy mojich detí, by som asi obetoval okupantovi nielen Slovensko, ale pokojne aj Francúzsko, Portugalsko, a v zápale veľkorysosti by som prihodil aj Monako, len nech sa zúrivec upokojí. Ale dá sa všetko posudzovať iba podľa prirodzených rodičovských inštinktov, nehľadiac na žiadne iné hodnoty? Iste, je takmer nepredstaviteľné, že Abrahám bol ochotný obetovať svojho jediného syna, a je ľudskému rozumu nepochopiteľné, ako mohol pre vyššie dobro obetovať svojho jediného syna Boh Otec – ale som aj tak rád, že mu neradili zástancovia politiky appeasementu. Inak by vyhral diabol – a my, vrátane našich detí, by sme boli zatratení.

Vraj je nemorálne zbrojiť – a keby len zbrojiť, ešte k tomu dodávať zbrane cudziemu štátu! Ale mierotvorcovia opäť neponúknu okrem svojich vznešených proklamácií žiadnu konkrétnu alternatívu, ako sa teda bez zbraní účinne brániť ozbrojenému agresorovi. Odplašiť ho energickým mávaním olivových ratolestí? Alebo – ak bude najhoršie a bude treba siahnuť k výnimočnému riešeniu – vypustiť z voliéry celý kŕdeľ bielych holubíc? Archanjel Michal, nenechaj sa stále zobrazovať s mečom – bráni to „konštruktívnemu dialógu“! Svätý Juraj, pomyslel si na to, že si sa možno do konfliktu s drakom iba nechal zatiahnuť výrobcom kopií?

Teoretici mieru sa zrejme znechutene pohoršia nad mojou iróniou a poučia ma, že podceňujem silu modlitby, účinnosť ruženca a nedôverujem Bohu. A nečítal som poriadne evanjeliá! Ježiš predsa kázal schovať meč, lebo „všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú.“ No vyplýva z toho automaticky, že uprednostniť pacifizmus pred všetkými ostatnými cnosťami je správne za každých okolností? Zdá sa, že podľa môjho náboženstva od nás Boh nechce, aby sme pri viere končili – skôr pri nej iba začínali, a aby po nej nasledovali aj skutky. A to dokonca občas aj bojové, keď si to výnimočná situácia vyžaduje. Iste, je mi známe, že Ježiš neorganizoval ozbrojené povstanie proti rímskej nadvláde. No domnievam sa, že vtedy aj tak žiadna mimoriadna, extrémna situácia nebola – Židia sa síce nachádzali v trochu nedôstojnom, nesuverénnom postavení (ako kopa ďalších rímskych provincií), no životy ich detí ohrozené neboli a aj náboženskú slobodu mali zachovanú. Naproti tomu svätej Johanke hlasy svätej Margity, Kataríny a archanjela Michala nekázali iba usilovnejšie sa za mier vo Francúzsku modliť - dostala konkrétne politické zadania! A že sa postavila do čela vojska pri obrane Orleansu nezabránilo jej vyhláseniu za svätú. Tým, ktorí si z ťažšej artilérie volia ruženec (pričom ani ja nespochybňujem jeho dôležitosť) by som rád pripomenul udalosť, ktorá súvisí  s jeho vznikom – námornú bitku pri Lepante. Sústredená ružencová ofenzíva spolu s procesiou síce zaúčinkovala, ale okrem toho muselo to katolícke loďstvo aj naozaj zviezť boj s tureckým, aby Európa bola zachránená. (Pápež Pius V. na pamiatku udalosti ustanovil sviatok Panny Márie Víťaznej, neskôr premenovaný na „Ružencovej“.) A ak pacifisti iných denominácií namietnu, že toto všetko sú iba príklady z mojej pomýlenej katolíckej viery, spreneveriacej sa pôvodnému Kristovmu učeniu, odvolal by som sa aj na náš spoločný základ: áno, víťazstvo Hebrejov nad nenávistným národom Amáleka síce zabezpečil Boh vďaka Mojžišovim pozdvihnutým rukám, ale mal ich mať pozdvihnuté nad bojiskom, na ktorom museli Hebreji naozaj bojovať! Nestačilo hromadne upnúť oči k nebu.

Ježiš sa k téme reakcie na agresiu vyjadril viackrát. Okrem neprotiveniu sa zlu kázal dať aj košeľu, keď niekto pýta plášť, milovať nepriateľa, modliť sa za svojich vrahov, lebo nevedia, čo činia... Jasný odkaz – poviete si. Ale vari nie je rozdiel, keď sa to týka pohodlia či cti iba jednotlivca, ktorý sa môže rozhodnúť potlačiť prirodzené prejavy a voliť sebazápor, a keď agresia nepriateľa znamená zároveň ohrozenie domova, rodiny, či všetkých rodín kraja? Tam by holubičí postoj mohol byť naopak braný pri poslednom súde na zodpovednosť ako zlyhanie, lebo umožnil utrpenie aj iných ľudí, často nevinnejších a hlavne bezbrannejších než my – tí si sami žiadne nastavovanie líc nezvolili.

Inzercia

Ak majú konzervatívne pacifistky a pacifisti pravdu v tom, že najdôležitejšie zo všetkého je vyhnúť sa za každú cenu boju, či už sme ho začali alebo nezačali, kresťanský dejepis by zrejme mal byť dosť odlišný – Poliakom by sme mali vyčítať, že sa v septembri 1939 bránili Wehrmachtu a Červenej armáde, aj keď išlo o beznádejný zápas. (Ktovie, možno by sa potom milosrdný Stalin ani nerozhodol Poliakov „katynizovať“ – takže si za to vlastne môžu sami!) Fínom by sme mali zrejme vyčítať, že kládli odpor pri zúfalej obrane svoje krajiny v Zimnej vojne – áno, ubránili síce pred Červenou armádou väčšinu štátu, ale nepredlžovali tým zbytočne heroickým, testosterónovým postojom krviprelievanie? A spolu s niektorými súčasnými slovenskými politickými stranami by sme mali odsúdiť SNP, lebo spôsobilo vypálenie viacerých dedín. Čo tam po zvolení si správnejšej strany, čo tam po hodnotách ako sloboda, sebaúcta, rovnosť ľudí!

Atakďalej... - príkladov ozbrojeného odporu, ktorý sa posudzuje oceňujúco, by sa dalo nájsť nespočetne. Chesterton napríklad v roku 1914 vyzdvihol postoj Belgicka, ktoré sa bránilo prechodu nemeckých vojsk cez svoje územie pri útoku na Francúzsko, i keď bolo neutrálne, takže mohlo iba, ako napísal, „odvrátiť zrak inam“. A veru prinieslo za to veľmi tvrdé obete. Chudák Gilbert zrejme zjavne nerozumel Ježišovmu posolstvu. Ak majú pravdu dnešní zbožní pacifisti, nejaká vatikánska komisia mala už dávno spraviť revíziu hodnotenia histórie a ponúknuť inštrukcie, ako z morálneho hľadiska posudzovať udalosti obranných vojen. No nevšimol som si, že by sa niečo také udialo. Či vari „štekot NATO pri dverách Ruska“ mení situáciu a v tomto prípade už nejde o vojnu obrannú?

Viem, vytŕhanie z kontextu... Ale nebuďme naivní – výroky tohto druhu majú osud sloganovitosti zaručený v momente, keď dosiahnu membránu prvého mikrofónu. To je iba prirodzené a očakávateľné, a preto treba desaťkrát viac zvažovať verejné vyjadrenia. No jedným zo špecifík tohto pontifikátu je, že pápežove vety musia rôzni hovorcovia pravidelne vysvetľovať, korigovať, „dávať na pravú vieru“. Je jedno, ako sa ich komu následne podarí „zažehliť“, bežný človek ich chápe tak priamo, ako boli vyslovené (-čo je asi aj správne, nie? „Vaša reč nech je áno, áno, nie, nie“), je nimi takto ovplyvňovaný a aj ich v rovnakom zmysle používa vo svojej argumentácii, keď s niekým diskutuje - a pápežova autorita je v katolíckom prostredí vysoká karta. Sám som tú vetu o štekote minulú fatimskú sobotu náhodne započul takto použitú na obhajobu pro-ruského vnímania reality pred kostolom v Starých horách. Oni v tom majú jasno – celý čas správne verili, že Rusko nie je tým najväčším diablom, aspoň v porovnaní so Západom (o komediantovi Zelenskom ani nehovoriac). A povedzme si pravdu, pointu tej vety – rozdelenie zodpovednosti za príčinu konfliktu – asi sotva nejaký veľký kontext dokáže poprieť. Ja len neveriaco žasnem: Naozaj sa svätý otec domnieva, že Rusko bolo k útoku vyprovokované ohrozením svojej národnej bezpečnosti zo strany tých uštekaných psov? Súdiac podľa histórie Ruska, mne sa skôr zdá, že blízka prítomnosť NATO ohrozuje slobodu Ruskej federácie robiť si s hociktorým susedom, čo si zmyslí... (Podotýkam, že som sám nikdy nemal problém vidieť chyby aj na strane Západu, USA, NATO a ďalších podobných.)

Škoda, že taký zástanca mieru ako pápež František nerozlišuje medzi militantnými a mierumilovnými metódami napríklad vtedy, keď sa snaží o zblíženie s moslimami – presne pred šiestimi rokmi, v polovici mája 2016, totiž vyhlásil: „Je pravda, že myšlienka dobývania je bytostne zakorenená v duši islamu. Tak sa však dá interpretovať aj účel Matúšovho evanjelia, v ktorom Ježiš posiela svojich učeníkov ku všetkým národom v mene rovnakej myšlienky dobývania.“ Pardón – šírenie viery mečom a prinášanie dobrej zvesti, aby ľudia pod jej dojmom zmenili zmýšľanie, sa oboje deje „v duchu rovnakej myšlienky“? Teda dobyť cudzie územie (inovercov zabiť či zotročiť) a dobyť ľudské srdcia (inovercom priniesť večný život, či oslobodiť z otroctva hriechu) je rovnakej podstaty? Chápem, že pápežovým zámerom bolo zmierniť nepriateľstvo islamu v čase hromadiacich sa násilných teroristických útokov, ale aj tak sa mi to od najvyššieho pozemského predstaviteľa katolicizmu javilo ako prehnane ústretová diplomacia. Hoci si nikdy neprestanem úrad pápeža vážiť a uznávať neomylnosť jeho oficiálnych výrokov v otázkach vierouky, zároveň mi katolícka viera ponecháva plnú slobodu myslieť si o politológovi, vakcinológovi, ekológovi a rétorovi J. M. Bergogliovi svoje.

Keď sa situácia zmenila, Ježiš zmenil inštrukcie – zrazu si bolo treba zaobstarať aj meč! Jediná otázka, na ktorej sa môžeme dohadovať, by asi mala byť tá, akú kapacitu a mieru primeranej obrany predstavuje v konkrétnych podmienkach ten dialóg „Pane, pozri, tu sú dva meče.“ „Stačí.“ (Lk 22, 38). Použitie kazetovej munície by som rovno vylúčil.

Som zatiaľ stále len nedokonalou kópiou seba samého... ale ešte na sebe popracujem. Profesionálny sizyfos v oblasti pedagogiky, amatérsky otec a manžel. Príležitostne sa venujem hudbe, foteniu a písaniu, lebo príležitosť robí zlodeja. Som aj skalný fanúšik výskytu v prírode. Verím v nemodernú myšlienku, že pravda existuje.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.