Mnohí ľudia v našej krajine stále niekoho a niečo kritizujú. Ideme niečo vybavovať na úrady, ponadávame si na úradníkov: „veď tí by videli, keby museli pracovať u súkromníka, čo je skutočná robota.“ Pracujeme u súkromníka a opäť hromžíme: „pánkovi sa darí, keď mu peniaze vyrobíme, ale nás riadne neohodnotí.“ Cirkev, Sodoma Gomora: „do kostola chodia, a hľa, ako žijú.“ A naše susedstvá, konár jablone pretŕčajúci na náš pozemok sa tiež len tak ľahko neodpúšťa, veď nám dennodenne bije do očí. Ohľadom vlády a politikov vyslovovanú kritiku radšej ani nepomenujem, bolo by to na veľa bodiek. Zdravotná starostlivosť, zle. Cesty, zle. Školstvo, zle. Potraviny, zle, atď. atď. Niektorí ľudia idú ešte ďalej, a zle hovoria sami na seba. Niečo nám nevyjde: „Ej, ale som babrák.“ Niečo vyjde: „To by dokázal každý.“ Niečo nevieme: „Ja hlupák.“ Niečo vieme: „To vie každý.“

Zdá sa mi, ako keby sa nad celým našim Slovenskom znášal jeden veľký mrak kritiky, nespokojnosti, videnia vecí čiernou optikou a hovorenia iným a aj samým sebe rôznych nadávok, či iných negatívnych vecí, pomenujme ho trebárs „mrak zlorečenia“ . A tento mrak je z roka na rok tmavší a tmavší. Táto kritika a nespokojnosť ide ruka v ruke s čoraz menšou slušnosťou a úctou v spoločnosti. Veď, keď sám sebe poviem debil, prečo by som takto nepoklonkoval aj kolegu? Čoraz viac ľudí vyslovuje: „Ja mám právo..., budem sa domáhať súdnou cestou... a všetko dám do televízie...“,  a čoraz menej ľudí vníma: „Ja mám povinnosť..., povznesiem sa, veď ma neroztrhne..., a nesúdim, veď som nechodil ani deň v jeho topánkach...“ Každý z nás sa čoraz viac individualizuje a svoje dobro stavia omnoho vyššie nad spoločné dobro: „Prečo by som toto mal robiť ja, a nie Jano, a aha, ani Ondro to nerobí, a on ma peňazí.“ Akosi viacerí si začali hovoriť, že lepšie je byť vlkom ako ovcou, či človekom.

Áno, mnoho dnešných vecí je v našej spoločnosti ťažkých. Veľa ľudí na čelných miestach zneužívalo svoje postavenie, niektorí aj v rôznych formách prečerpávali verejné financie na svoje účty, mnohí ľudia boli a možno aj sú na svojej funkcii nekvalifikovaní, prišla epidémia spolu „s plošnými testovacími manévrami“, akoby bol celý národ na fronte, a zrazu je tu v susedstve vojna, a niekoľko desiatok tisíc susedov býva v našom „slovenskom dome“. Starší poznamenávajú: „dobre už bolo.“

Každá doba však mala svoje bremená. Bolo nám Slovákom za Rakúsko-Uhorska lepšie? Spomeňme na tragédiu v Černovej v 1907,  ktorá si vyžiadala 15 mŕtvych, 10 ťažko zranených a 60 ľahko zranených, pričom 38 dedinčanov bolo odsúdených na mnohoročné väzenie. Bolo nám lepšie za 1. Československej republiky? Prečo sme potom túžili po autonómii? Bolo nám lepšie za vojnového Slovenského štátu, vytvoreného v podstate diktátom a bez území, ktoré pripadli Maďarsku, ale i Poľsku? Bolo nám lepšie po vojne, keď sa dostali k moci komunisti? Slováci si v prvých povojnových voľbách vybrali demokraciu, nie komunizmus. Ako skončil napr. náš Vladimír Clementis a mnohí ďalší, keď smrť alebo Jachymov bol riešením pre nepohodlných ľudí? Bolo lepšie v 1968, kedy sme si vybrali nanútene iný scenár ako dnes Ukrajina? A na konci minulého storočia bolo lepšie? Prečo sme teda húfne nakupovali tovar na západe? Prečo sme tam húfne odchádzali pracovať a mnohé rodiny boli odlúčené od ocov a mám?

Kritika nie je zlá, ak je podaná správne a vecne, ale nekonštruktívna a nekonkrétna kritika, nespokojnosť a neúcta v spoločnosti nie je riešením. Je to cesta do pekla.

Vráťme sa k ľudskosti, k úcte k druhému človeku, aj keď niečo proti nemu máme, a k takému dobru vo vzájomných vzťahoch. Už starovekí Rimania hovorili, že človek človeku má byť svätou vecou. Mnohí ľudia v našej krajine tieto hodnoty v tichosti aj žijú, ale krik tých druhých, ktorý je neraz medializovaný, je zdá sa čoraz hlasnejší.

Každý z nás si však dennodenne môže vybrať v akej krajine chce žiť. Či v krajine plnej zlých vecí, alebo v dobrej, prosperujúcej a úspešnej krajine, ktorej nedostatky vieme postupne s naším aktívnym zapojením sa odstraňovať a zanechať našim deťom ešte lepší „slovenský dom“, aký sme zdedili po našich predkoch. Mahátma Gándhí to výstižne vyjadril: „Tvoje myšlienky sa stávajú tvojimi slovami, tvoje slová sa stávajú tvojimi činmi, tvoje činy sa stávajú tvojimi zvykmi, tvoje zvyky sa stávajú tvojimi hodnotami, tvoje hodnoty sa stávajú tvojím osudom.“

Nakoľko to závisí od nás, zvoľme si dobrý osud, s dobrými hodnotami, zvykmi, činmi, slovami a myšlienkami.