Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
12. máj 2022

Dezinformácia je ako kokaín, povedal kedysi šéf KGB a Putinov vzor Andropov

Jurij Andropov stál na čele Sovietskeho zväzu krátko, ale aj napriek tomu zanechal po sebe významnú stopu.
Dezinformácia je ako kokaín, povedal kedysi šéf KGB a Putinov vzor Andropov

Vladimír Putin má Jurija Andropova (1914-1982) v osobitnej záľube. V roku 1999 položil kvetiny na jeho hrob a o rok na to mu nechal vyvesiť pamätnú dosku. Putin pri tejto príležitosti zveleboval Andropova ako „čestnú a pevnú osobnosť.“ V roku 2004 ruský prezident bol prítomný pri odhaľovaní Andropovho pomníku v Petrohrade. 

Andropova väčšina našincov pozná ako lídra Sovietskeho zväzu, ktorý podobne ako jeho nástupca Konstantin Černenko svoje funkčné obdobia viac preležali v nemocničnej posteli ako v Kremli. Andropov vládol Sovietskemu zväzu a jeho vazalom zhruba pätnásť mesiacov - od novembra 1982 do februára 1984, kedy zomrel. 

Mnohí ľudia Andropova vnímajú ako nezaujímavého, bezfarebného gerontokrata, no v skutočnosti to bol nebezpečný človek a zároveň vo svojej dobe jeden z najmocnejších ľudí na svete.  

Pozrime sa na jeho životný príbeh.

Smerom nahor

Andropov bol nepochybne šikovný človek. Svoju kariéru začal v 30. rokoch minulého storočia v radoch obávanej tajnej polície NKVD ako informátor. Práve vo svete NKVD Andropov stúpal po rebríčku a vždy keď vytlačil z miesta niekoho druhého, nezabudol na neho poslať udanie ministerstvu štátnej bezpečnosti. Vďaka tomu si v týchto kruhoch vyslúžil nelichotivú prezývku - „smraďoch.“

Andropov neskôr odišiel do Maďarska, do krajiny, ktorá patrila do sovietskeho bloku, kde sa časom dostal na post veľvyslanca. Práve v tejto funkcii sa stal svedkom udalostí roku 1956, kedy v Maďarsku prebiehalo protisovietske povstanie. Sovietske vojsko tieto nepokoje tvrdo potlačilo a lídri odboja sa ocitli na popravisku. 

Andropov presadzoval rázne, vojenské riešenie, čo sa stalo základom pre jeho nastavenie voči každému odpadlíkovi v sovietskom systéme. Keď hrozilo odchýlenie Československa, Poľska alebo Afganistanu zo „správneho“ kurzu, riešením bola hrubá moc. To už bol Andropov šéfom tajnej služby KGB. 

V roku 1968 sovietski tajní nastražili v Československu sklady zbraní, ktoré potom prezentovali ako dielo „kontrarevolucionárov.“ Bola to zámerná provokácia. Československo sa ani poriadne slobodne nenadýchlo a už ho zmietli vojská Varšavskej zmluvy. 

Hrozba invázie visela na začiatku 80. rokov aj nad Poľskom, v ktorom sa hýbali odbojné prúdy. Poliaci si však svoje problémy vyriešili vo „vlastnej réžii“, keď pod tlakom situácie a samozrejme aj Kremľa vyhlásili výnimočný stav a odboj potlačili. 

Andropov (vľavo) za jedným stolom s poľským generálom Wojciechom Jaruzelským, mužom, ktorý vyhlásil v roku 1981 v Poľsku výnimočný stav. (zdroj - wikimedia)

Andropov bol jedným z hlavných architektov invázie sovietskych vojsk do Afganistanu, ktorá mala upevniť komunistickú moc v tejto krajine. Operácia sa však skončila fiaskom. Sovietsky zväz si Afganistan nedokázal podrobiť ani po takmer desiatich rokoch krvavej vojny. 

A tak si komunisti namiesto víťazstiev vozili domov svojich synov v rakvách. Preto je neúspech v Afganistane považovaný za jeden z hlavných dôvodov porážky Sovietskeho zväzu v studenej vojne a následne aj jeho rozpadu.

Priekopník informačnej vojny

Sovietsky líder Leonid Brežnev v polovici 70. rokov prežil infarkt a čoraz viac pripomínal chodiacu mŕtvolu. Aj kvôli tomu v Sovietskom zväze držali faktickú moc vedľa Andropova aj minister zahraničných veci Gromyko a minister obrany Ustinov. 

V tom čase sa v krajine naplno prejavili všetky rysy upadajúcej veľmoci nielen po stránke ekonomickej a technologickej, ale aj po stránke morálnej. Všadeprítomná korupcia a alkoholizmus pomaly rozleptávali sovietsku spoločnosť. Neustávalo ani porušovanie ľudských práv, ktoré Andropov vnímal ako nástroj západu na podkopanie sovietskej moci.

Pod Andropovovou taktovkou sa konal hon na odporcov komunistického systému. Smutnou kapitolou bolo zatváranie disidentov do psychiatrických ústavov. 

Nebolo predsa možné, aby normálny človek spochybňoval komunistické zriadenie so všetkými jeho krásnymi ideami.  Preto sa vymýšľali rôzne choroby a kvôli nasadenej „liečbe“ sa v týchto zariadeniach zo zdravých ľudí často stávali trosky. 

Bývalý generál rumunskej tajnej polície Ion Pacepa a profesor Ronald Rychlak v knihe o dezinformáciach upozorňujú na menej zdôrazňovaný aspekt Andropovej osobnosti. Bol okrem iného aj majstrom psychologickej vojny a „duchovným otcom“ dezinformačnej siete KGB.

Pri jednej príležitosti prehlásil: „Dezinformácia je ako kokaín. Keď si šňupnete raz alebo dvakrát, život vám to možno nezmeni. Ale keď užívate kokaín denne, stanete sa závislým a celkom iným človekom.“

KGB vďaka rôznym klamom, polopravdám, konšpiráciam a fake news dokázala ideologicky nainfikovať západnú spoločnosť. Aj vďaka tomu sa podarilo vytvoriť mýtus o Piovi XII. ako o „Hitlerovom pápežovi“ alebo urobiť z rumunského diktátora Nicolae Ceausescu  obľúbenca západu. 

Inzercia

Sovietska tajná služba bola expertom vo vytváraní a podpore rôznych konšpirácií, napríklad o americko-židovskej svetovláde. Keď v roku 1978 vo Vatikáne zvolili poľského kardinála Karola Wojtylu za pápeža Jána Pavla II, paranoidný Andropov to považoval za americko-nemecké sprisahanie. 

Kúsok od jadrovej katastrofy

Na sklonku roka 1982 zomrel Brežnev a jeho prirodzeným nástupcom sa stal Andropov. Už v tom čase však takmer 70-ročný Andropov vykazoval známky ťažkej choroby. 

Vtedajší americký minister zahraničných vecí George Schultz neskôr na neho spomínal takto: „Vyzeral viac ako mŕtvola, ale jeho duševná sila ovládla miestnosť. Vedel som, že keď bol Andropov dlhé roky hlavou KGB, musí byť schopný brutality a byť zručným propagandistom. Preto sme ho nemohli podceňovať.“

Andropov ako dlhoročný šéf KGB mal nepochybne skvelé informácie o nie veľmi dobrom stave sovietskej spoločnosti. Neskôr vysvitlo, že napríklad vedel a referoval o nedostatkoch jadrovej elektrárne v Černobyle, ktoré vyústili do katastrofy so všetkými známymi dôsledkami.

Andropov začal s niektorými reformami a pustil sa do čistenia korupcie v straníckom a vládnom aparáte. Medzi najbližších Andropových chránencov a spolupracovníkov patrili aj budúce proreformné tváre - Michail Gorbačov alebo Eduard Ševarnadze.  

Známy ruský historik Andrej Zubov v knihe Dejiny Ruska 20. storočia uvádza, že istý čas dokonca kolovala zvesť o tom, že samotnú perestrojku starostlivo naplánovala Andropovova KGB.

Hoci Andropov vládol iba krátko, o krízové situácie, najmä na medzinárodnej scéne nebola núdza. Bolo to obdobie, kedy studená vojna medzi USA a Sovietskym zväzom mohla kedykoľvek prejsť do ostrej konfrontácie s možnosťou jadrovej apokalypsy. 

Protesty proti pretekom v jadrovom zbrojení. Holandsko, rok 1983. (zdroj - wikimedia)

Najmä rok 1983 bol rokom, keď mal svet namále. Kritický bod nastal vtedy, keď sovietska stíhačka zostrelila juhokórejské civilné lietadlo s americkým kongresmanom na palube, čo vyvolalo medzinárodné pobúrenie a diplomatickú prestrelku. 

Sovietsky zväz a Amerika na seba dlhé roky mierili obrovskými množstvami rakiet s jadrovými hlavicami. Jedna aj druhá strana však vedela, že akýkoľvek útok neskončí dobre pre nikoho. Istota vzájomného zničenia vytvárala rovnováhu, no aj neistotu. Vznikal priestor pre náhle šialenstvo alebo omyl. 

A práve v roku 1983, v čase najväčšej krízy sovietsky plukovník Petrov vyhodnotil jadrový útok USA ako chybu systému, a nie ako skutočný útok. V opačnom prípade by sme tu už nemuseli byť.  

Väčšina ľudí si uvedomovala, že kríza začina prichádzať k bodu, z ktorého už nemusí byť návrat späť. Desaťročná Američanka Samantha Smith napísala list Andropovovi, v ktorom vyjadruje obavy z rozpútania zničujúcej jadrovej vojny. 

Na všeobecné prekvapenie Andropov odpísal s uistením, že jeho krajina nikdy nepoužije jadrové zbrane ako prvá. Studená vojna napokon zostala „iba“ studenou. V tej dobe však Andropova pripútali na nemocničné lôžko problémy s obličkami, z ktorých sa už nedostal a vo februári 1984 zomrel. 

Andropova a Putina nepochybne spája akási zvláštna dôvera v brutálnu moc - nielen v moc armády, ale aj dezinformácií a zastrašovania. Andropov aj Putin riadili jednu z najmocnejších krajín sveta a predtým mali skúsenosti s vedením tajnej služby. 

Mark Galeotti v knihe Musíme si pohovoriť o Putinovi píše, že Andropov na rozdiel od Putina viedol po svojom nástupe k moci tvrdú protikorupčnú čistku. U Putina je to presne naopak - korupcia je alfou a omegou jeho režimu. 

Ďalším rozdielom, ktorý Galeotti uvádza je odlišný životný štýl dvoch vládcov Kremľa. Kým Andropov žil veľmi skromne až asketicky, Putin je skôr človekom, ktorý obľubuje okázalý blahobyt. 

Hoci Andropov zomrel pred takmer 40 rokmi, jeho štýl vládnutia je dodnes v Rusku v istej podobe prítomný. A to nielen v podobe používania vojenskej sily, ale aj v podobe používania sily informácií. Presnejšie povedané, dezinformácií.

Titulný obrázok - alchetron.com

Odporúčame

Blog
Je progresivizmus naozaj lepšia cesta ako náboženstvo?

Je progresivizmus naozaj lepšia cesta ako náboženstvo?

Progresivizmus hovorí o pokroku, ale je pokrok vždy odpoveďou? Niekedy aj pokroku môže byť moc veľa. Sociálne pravidlá nemusia vždy znamenať obmedzovanie, ale dakedy môžu znamenať pomocnú normu. Pritom normu, ako spôsob vyjadrenia zobjektivizovaného pohľadu môže viesť k lepšiemu životu ako pokrok za každú cenu. Môže náboženstvo prezentovať praktickejšie využiteľný, zobjektivizovaný pohľad ako veda?

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.