Jednou z nich môže byť to, že je na tom čosi pravdy. Nemôžme očakávať, že veľké činy a úžasní ľudia budú v dejinách rozložení rovnomerne. Skrátka existovali obdobia, kedy ich bolo oboch viac ako je dnes. A my právom k týmto dobám vzhliadame.

Ďalej to môže byť takzvaný spomienkový optimuzmus prenesený na celé ľudstvo. Možno sme len naučení premýšľať o našom detsve a vzdialených udalostiach krajšie ako o tých prítomných a keď si pozrieme napríklad dokumentárny film, automaticky začneme chváliť dané obdobie už len z toho dôvodu, že je nám vzdialené.

Iná možnosť je nespokojnosť so súčasnosťou. Máme pocit, že nás trápi mnoho zložitých problémov a okolo nás je veľa utrpenia. História však nezvykne zaznamenávať utrpenie, ale skôr to, čo stojí za zaznamenanie, čiže slávne víťazstvá a veľké rozhodnutia; zvyčajne poznáme životy panovníkov a úspešných ľudí, čo je v podstate správne. Avšak tieto prefiltrované dejiny môžu vytvoriť dojem, že ľudia sa netrápili malichernosťami ako dnes a problémy buď nemali, alebo to boli problémy vznešené, ktoré definovali vývoj ľudstva. Keď považujeme problémy súčasnosti za niečo výnimočne temné, nevieme si predstaviť, že v minulosti to mohlo byť podobné, najmä ak sa to zvyčajne nedozvieme. To ale znamená, že takéto konzervatívne zmýšľanie vychádza z pesimizmu a frustrácie z prítomnosti, čo by vlastne aj u niektorých ľudí sedelo.

Dojem, že “kvalita ľudstva” sa zhoršuje môže existovať aj sám osebe a bez predchádzajúcich príčin. V tomto prípade však pravdepodobne súvisí s negatívnym názorom na človeka samotného a na jeho schopnosti. Z toho je už len krôčik k videniu dejín ako neúspešného podniku neúspešného tvora, pričom v minulosti to ešte nebolo až tak veľmi pokazené ako je to dnes.

Pocit, že svetu chýba niečo, čo kedysi mal je vo všeobecnosti veľmi zvláštny, možno až smiešny. Človek zasnene premýšla o vzdialenom veku a vzdychá nad tým, že také niečo sa už nezopakuje. Nemôžeme predsa vedieť ako to bolo, no nie? Nedáva zmysel, aby ľudia túžili po niečom, čo nemajú ako získať a s vedomím, že to už nikdy nezískajú. Zbytočne to odvádza pozornosť od súčasnosti a budúcnosti.

Na všetko ale môže existovať ešte jeden pohľad. Ten pocit krásnej minulosti môže byť niečo skutočné. Pokojne to môže byť dôsledok toho, že sme ako ľudstvo v priebehu našich dejín niečo stratili.. Ozvena hlbokého praveku, morálnej čistoty a jednoty so svetom, spomienka na rajskú záhradu. Preto nás pri pohľade do minulosti podvedome zaplaví smútok, pretože tušíme, že človek sa kedysi dávno musel vzdať niečoho veľmi pekného.

Možno to je príčinou smútku za jednoduchosťou a krásou, ktorú vďaka našej “vyspelosti” už nedosiahneme. Možno nevieme s určitosťou povedať, kedy v minulosti to krásne obdobie bolo a tak je ním pre jedných socializmus, pre druhých Prvá republika a pre ďalších zase stará monarchia a vzdialenejšie časy.

Na to, prečo je minulosť krásna sa zrejme odpovedať nedá, aspoň teda nie rozumne. Avšak otázka prečo ju ako krásnu vnímame môže mať širokú škálu odpovedí, od klamu až po dotyk pravdy. Stačí si vybrať.