V USA je téma interrupcií a snaha o zvrátenie rozsudku Roe vs.Wade z roku 1973 momentálne témou č.1 tesne pred rusko-ukrajinským konfliktom. Americká spoločnosť je silne polarizovaná na konzervatívcov a liberálov čo sa prejavuje aj v súčasne živej diskusii o téme interrupcií. Opäť sa do popredia dostáva otázka o počte konzervatívnych alebo liberálnych sudcov Najvyššieho súdu USA, opäť dominuje práve liberálny alebo konzervatívny pohľad na danú problematiku. Ktokoľvek sa k téme interrupcií vyjadrí (vrátane lekárov a právnikov) je okamžite zaškatuľkovaný buď ako konzervatívec- liberálnymi médiami prezentovaný ako bigot, fundamentalista, resp. náboženský fanatik- alebo liberál.
Toto zacyklenie a obmedzenie pohľadu len na spor dvoch filozofických systémov však bráni vidieť problematiku komplexne a bráni vidieť podstatu. Tá spočíva v otázke odkedy možeme priznať človeku právo na život, a to bez ohľadu na iné okolnosti a ľudské práva a bez ohľadu na názorové a hodnotové spektrum ľudí, resp.celej spoločnosti. Veď prečo by mal byť jednoduchý biologický fakt - vznik nového ľudského života- obmedzený, resp.ovplyvnený okolnosťami ako sú štatistiky interrupcií alebo rôzne filozofické alebo náboženské  predstavy a názory o vzniku človeka?
Prečo musíme alibisticky hľadať rôzne "vzniky" ľudského života len preto aby pasovali do našich predstáv o práve na interrupciu čiže jeho ukončenie? Prečo musia biologické fakty ustupovať určitej spoločenskej situácii alebo životnému štýlu a názorom ľudí?

Pozrime sa na to konkrétne.

1.Spor o interrupcie nie je filozofický alebo náboženský spor
Je to predovšetkým eticko-morálny spor o hodnote ľudského života ako kritéria pre všetky ostatné hodnoty a práva. Interrupcie sa týkajú celej ľudskej populácie bez ohľadu na etnickú alebo náboženskú príslušnosť, dokonca bez ohľadu na pohlavie. Nie je to len vec "ženského tela" a jeho práv, pretože telá sú biologicky a geneticky minimálne dve. Základný problém spočíva v tom, odkedy môžeme človeku priznať právo na život- toto v našej Slovenskej republike nedefinuje ani Ústava SR, ani iný zákon. Naša legislatíva navyše definuje človeka len ako občana s právami a povinnosťami, ktoré nadobúda momentom narodenia. Čiže veľmi vágna definícia ľudského práva na život, ktorá navyše berie do úvahy iné práva a povinnosti a nie biologické skutočnosti je, resp.mala by byť dôvodom celého morálno-etického sporu.

2. Človek je v prvom rade biologický živý organizmus.
Ak hovoríme o ľudskom živote, ide primárne o biologické determinanty- začiatok, resp.koniec života a vývoj v čase a priestore (ontogenéza) medzi vznikom a zánikom ľudského organizmu. 
Podľa významného evolučného biológa Ernsta Mayra, život znamená „mať genetický program“, ktorý vo vhodnom prostredí automaticky spôsobí fenotypické sformovanie tohto programu do podoby živého organizmu.
Prírodovedci sa väčšinou zhodujú, že živé organizmy majú tieto (dynamické) vlastnosti: metabolizmus (schopnosť získavať energiu zo živín pre svoje životné pochody),schopnosť reprodukcie,schopnosť mutácie (zmeny dedičnej informácie),individualizovanosť (jasná oddelenosť od okolia),možnosť rastu, diferenciácie,prípadne aj sila aktívne odpovedať na zmeny prostredia.Život však napriek tomu je pomerne ťažké definovať, a nie každý organizmus musí mať bezpodmienečne všetky uvedené črty. Vo všeobecnosti je ale už bunka považovaná za živý organizmus, a teda aj jednobunkové ľudské embryo môžeme na základe týchto skutočností považovať za živý ľudský organizmus. Čo je z pohľadu sporu o interrupcie podstatnejšie je to, že presne vieme, čo zo zygoty- jednobunkového embrya vznikne ak dostane príležitosť na svoj rast a delenie- za vhodných okolností a bez vonkajšieho zásahu. Vznikne embryo, plod a novorodenec, čo sú prvé vývojové štádiá človeka. Toto iné diferencované bunky, napríklad spermie samy o sebe, bunky svalu alebo napr. nervové bunky nedokážu. Nevznikne z nich totiž človek.
Vývoj človeka je za prirodzených podmienok možný len z jednobunkového embrya- zygoty a v tom spočíva jej výnimočný a špecifický význam.
Vznik ľudského života je presne daný vznikom genetickej informácie (DNA) a špecifického genetického kódu nového ľudského jedinca, resp.jedincov, vrátane jednovaječných dvojčiat. Často sa argumentuje tým, že zygota nie je autonómny jedinec, pretože existuje možnosť, že v priebehu prvých dní po oplodnení dôjde k oddeleniu druhého zárodku a vzniku jednovaječných dvojčiat. Hoci je táto možnosť veľmi zriedkavá, existuje a treba ju samozrejme brať do úvahy. V žiadnom prípade však nemôže ísť z tohto dôvodu o akési popretie jednoduchého faktu, že bez vzniku novej autonómnej genetickej informácie z genetickej informácie otca a matky by nevznikla ani rovnaká genetická informácia jednovaječného dvojčaťa.
Sú dvaja geneticky identickí jedinci, ktorí majú rovnaký genetický základ v konkrétnej zygote.

3. Vznik ľudského života je naprogramovaný
Úplne kľúčový argument. Špecifická DNA nového ľudského jedinca (prípadne jednovaječných dvojčiat) vzniká práve v momente splynutia pohlavných buniek.Od tohto momentu teda môžeme hovoriť o programe, ktorý spomína aj Ernst Mayr.
Na základe kódu špecifickej DNA a jej interakcie s vonkajším prostredím vzniká telo embrya a neskôr plodu pričom jednotlivé gény uložené v kóde DNA sa aktivujú presne definovaným plánom v čase a priestore. Je úchvatné ako presne je tento proces riadený s doslova nanometrovou a nanosekundovou presnosťou. Priznajme si v tomto bode skutočnosť, že hoci človek dokázal stvoriť raketoplán, elektromotor alebo umelú inteligenciu, kód DNA nestvoril. Máme teda morálne právo vstupovať do prirodzeného procesu vývoja človeka, ktorého tvorcami nie sme a nad ktorým nemáme kontrolu, resp.nepoznáme komplexné dôsledky našich vstupov?

4.Človek prechádza kontinuálnym vývojom
Embryo, plod a novorodenec sú vývojovými štádiami človeka. Niekto bude namietať: "Je teda embryo človekom?" Ak si predstavujete "človeka" len ako urasteného chlapa vo veku 30 rokov alebo ako niekoho s plne vyvinutými končatinami alebo niekoho so špecifickým výrazom tváre tak áno, možete mať s definíciou človeka napr.v 8. týždni vývoja problém. Ale tento povrchný a laický pohľad preferujuci určité vzhľadové charakteristiky neodráža skutočnosť, že napríklad už v 10.týždni má človek vyvinutých 90% anatomických štruktúr dospelého jedinca a dokončený vývoj všetkých kľúčových orgánových systémov.
Navyše podstata problému nespočíva v tom či ide o "človeka", ale v tom, či už ide o ľudský život. Pojem ľudský život je v spore o interrupcie kľučovým pojmom. Pri tomto kľúčovom pojme pôsobia pojmy ako ľudská bytosť alebo osoba úplne marginálne.
Pritom celý súčasný spor je postavený najmä a práve na uvedených marginálnych a predovšetkým filozofických pojmoch čo vytvára neuveriteľný priestor na špekulácie. Možeme donekonečna špekulovať nad tým či embryo alebo plod sú ľudské bytosti alebo nie. Pokiaľ však ide o ľudský život- embryo alebo plod sú jednoznačne novým autonómnym ľudským životom vo vývoji, ktorý má svoj presne definovaný začiatok a očakávaný prirodzený koniec.

5. Biológia človeka nepozná menejcenný ľudský život
Existuje názor, že ľudský život v určitej etape svojho vývoja si zasluhuje právo na ochranu a v určitej etape nie. Napr.existuje názor,že ľudské embryo nie je hodné ochrany, pretože to ešte nie je plnohodnotný život. Na otázku kedy to už plnohodnotný život je však odpoveď nedostaneme.
Odpoveď na otázku odkedy je ľudský život plnohodnotný prirodzene neexistuje pretože ľudský život je plnohodnotný v každej etape svojho vývoja a dôstojnosť ľudského života nie je podmienená napr.určitými nadobudnutými vlastnosťami.
Biológia, embryológia alebo medicína ako taká nepoznajú pojem plnohodnotný alebo menejcenný ľudský život.
Ak by predsa len mal byť ľudský život plnohodnotným napríklad od 24.týždňa vývoja, pretože do tohto obdobia svojho vývoja nie je plod schopný samostatne dýchať a existovať mimo tela matky nie je to len maximálne zredukovanie jeho schopností? Dá sa ignorovať fakt, že v 24.týždni svojho vývoja človek už vníma bolesť, intenzívne sa pohybuje, počuje?
Je možnosť samostatne dýchať tou schopnosťou, ktorá rozhoduje o plnohodnotnosti? Niektoré názory posúvajú plnohodnotnosť človeka dokonca až do detského veku na základe schopnosti plne si uvedomovať vlastnú existenciu.
Alebo už spomínaných prvých 10 týždňov vývoja- je možné si neuvedomovať, že človek má na konci tohto obdobia vyvinuté všetky kľúčové orgánové systémy? Aká schopnosť alebo vlastnosť ľudského organizmu je teda rozhodujúca pre definíciu jeho plnohodnotnosti? Vieme sa spoľahlivo dohodnúť? Ak vieme kedy vzniká ľudský život a ako sa vyvíja, nie je logické a úplne prirodzené zahrnúť právnou ochranou celý proces ľudského vývoja od samotného začiatku?

V spore o interrupcie ide teda o priznanie takej právnej ochrany ľudskému životu, ktorá bude reflektovať medicínske poznanie, vedomosti a vedecké fakty o ľudskom živote, jeho vzniku a vývoji na úrovni 21.storočia. V čase rozvíjajúcej sa génovej terapie, bioinžinierstva a fetálnej medicíny by to nemal byť problém.

(foto: Fibonacci Blue)