Memento Mori!

Hovorievali mnísi a snáď ešte aj hovoria, ba viac verím, že si to pripomínajú. Smrť ako súčasť života, ktorá dodá motiváciu konať morálne a rozlišovať podstatné od nepodstatného. To podstatné je Láska, no ako ju rozpoznať v záplave emócií? Toľko možností ako konať, ako sa vyhnúť pravde, láske. Strach s toho aby som nevyzeral slabý niekedy môže spôsobiť, že sa správam inak ako by som chcel. Strach ktorí je umocnený o istotu toho, že na všetko mám čas a všetko môžem spraviť ako ja chcem.  Zrazu príde vojna a ráno namiesto autobusu príde tank. S ním smrť. Možno by som chcel spraviť ešte toto či ono ... Mám nejakú istotu, že budem mať ja ďalšiu možnosť vykonať po čom túžim? Napríklad úprimne ľúbiť? A dá sa úprimne ľúbiť bez záväzku? Viem sa rozhodnúť pre záväzok v čase pokoja, mieru? Ak neviem uvedomujem si, že smrť je súčasťou života a môže prísť kedykoľvek?   Niekde som čítal, že kresťan by mal prejsť metanoiou, mal by byť schopný úprimnej lásky  a neustále tak na sebe pracovať, stávať sa hlbšie ponoreným vo vzťahu, v symbióze ako bol Adam a Boh v raji pred hriechom. Jednoducho vedieť, kde je moje miesto, kde milovať a kde byť. Hľadať však takto svoje miesto v pravde, láske, pokore, záväzku, predpokladá vzdanie sa nesmrteľnosti a teda časovej neobmedzenosti mojich plánov. Je to pomôcka ako si uvedomiť, že čas na ponáranie sa do hĺbky pravdy je jasne ohraničený prítomnosťou. Či už je to  prítomnosť vojny a smrti všade naokolo alebo tichosť lesa. Memento mori! Nie ako pripomienka smrti, ale ako pripomienka prítomnosti a života v nej!