List pre biskupa

Milý pán biskup,

prečítal som si Váš list pre kňazov z príležitosti nedele Dobrého Pastiera s veľkým povzbudením. Bol som milo prekvapený. Dá sa povedať, že návšteva pápeža Františka prináša svoje dobré ovocie a prvé plody nádeje nielen medzi veriacimi, ale už aj medzi biskupmi. Podobne som bol povzbudený aj z homílie, ktorú predniesol arcibiskup v Bazilike sv. Petra v Ríme 30. apríla na ďakovnej púti Slovákov, za čo som sa mu aj úprimne poďakoval.

Je vskutku nevyhnutné, aby sa postoje cirkevných predstaviteľov na Slovensku formovali v duchu učenia Sv.Otca, ale aj v duchu celej univerzálnej Cirkvi, ktorá sa vyvíja z foriem nižších na vyššie, pretože Cirkev vo svete nie je nikdy definitívna a musí sa omladzovať, aby sa z nej nestala „stará dievka, ktorá celý život zbytočne očakáva svojho mladého ženícha“.

Kto zasadol na Mojžišovu stolicu?

Predstava pastierov Cirkvi a ich „úradu“ bez potreby sa formovať, ako sa formovali Apoštoli aj po Kristovom Zmŕtvychvstaní, môže viesť ľahko k pokušeniu sebastrednosti, farizejskému životu a postojom zákonníkov. Lebo aj farizeji a zákonníci sa nádejali, že sú pravoverní a zasadli z Božieho poverenia na Mojžišovu stolicu a teda môžu robiť poriadky s Božími vecami podľa svojho úsudku. A vieme, že práve táto skupina „pravoverných“ bola dôvodom najväčšieho Ježišovho roztrpčenia nad zatvrdlivosťou ľudských sŕdc a ich slepotou, ktorá nedovidela na konkrétneho človeka, stojaceho pred nimi a prosiaceho o pomoc. Podobný pocit, že „nám sa to nemôže stať, lebo sme Kristovi zástupcovia“ dlhé roky zvádzal pastierov aj na Slovensku k zdanlivej službe Božiemu ľudu, ktorá sa viac podobala na výkon farizejstva a zákonníctva, než na službu pomoci a opory hľadajúcemu človeku. Úbytok ľudí, ktorí sú ochotní prihlásiť sa ku svojej cirkvi aj preto tak dramaticky kulminuje. Mnohým chýba inšpirujúci príklad pre nasledovanie dobrodružstva viery. Dnes nie je ani tak doba veľkých ideí, ako skôr veľkých a nasledovaniahodných vzorov. A tie, žiaľ, v slovenskej Cirkvi tak veľmi chýbajú, alebo nie sú verejnosti dosť známe.

Niet sa kam vrátiť

Duchovní pastieri – nie všetci, ale mnohí z nich – sa na Slovensku dostali do stavu vnútornej dezintegrácie a destability. Niektorí hľadajú svoju stratenú identitu a istoty v dávnych podobách liturgie a vierouky, iní sa vyhraňujú k súčasnej dobe, kultúre a vedú svojich nasledovníkov do hermetického geta, ďalší sa nechali oklamať a zviesť konšpiračnými teóriami a dehonestujú vedu, vzdelanie a inteligenciu. A dalo by sa nájsť desiatky ďalších zúfalých prípadov, od ťažko závislých na návykových látkach počnúc, cez nešťastných a životne nenaplnených zúfalcov až po paranoidne sa správajúcich čudákov na zamknutých farách. Mnohí už snáď ani neveria v Boha a robia svoju prácu len ako zamestnanie a „úrad“, lebo nič iné robiť nevedia. Alebo sa zaň skrývajú pri svojich podnikateľských a iných aktivitách.

Nádej v zmene paradigmy

Tento obraz treba mať na pamäti pred očami pri písaní každého obežníka a príhovoru kňazom. Vo Vašom poslednom liste sa to dá vnímať, vyberám niektoré dôležité myšlienky:

- dávať Cirkvi tvár vzbudzujúcu dôveru a urobiť ju príťažlivou skúsenosťou pre pýtajúceho sa človeka

- kňazský úrad, ktorý treba vykonávať predovšetkým bratsky ako ponuku na spoločnú cestu vo viere. Základný postulát duchovnej služby je pozitívne stanovisko voči ľuďom, času a okoliu

- Podľa tohto stanoviska sa stáva kňazská služba spoločnou bratskou cestou, ktorá obsahuje vzájomné dávanie a prijímanie. Nepodobá sa tak veľmi jednostrannému poučovaniu a tútorstvu zhora, ale spoločnému hľadaniu a objavovaniu toho, čo Boh spôsobuje a chce. Kňazská služba, ktorá v takomto bratskom zmýšľaní pozná úctu pred druhým a jeho slobodou, môže si dovoliť stať sa kvôli druhému „všetkým“ a vystupovať ako „slabý“, lebo verí v silu väčšej lásky.

- Viac ako inokedy sa musí dnes duchovný  pastier usilovať zviditeľniť stopy Boha vo svojej každodennej existencii ako Boží muž tým, že žije z Boha a smerom k Bohu.

- Najprv Boh, najskôr jeho meno, jeho kráľovstvo, jeho vôľa. Všetko ostatné sa potom pridá. Keď ale toto „najskôr“ chýba, stávame sa nájomníkmi a nie dobrými pastiermi.

- Sme poslaní len k tým, ktorí prichádzajú k nám? Nie aj k tým, ktorí od nás odišli?

- taká služba vyžaduje nezištnosť, ďaleko od seba zanechajúcu sebeckosť.

- Každé počítanie s úspechom, ktorý sa dá registrovať, stroskotá na slobode darujúceho Boha, ktorý sám určí spôsob a hodinu záchrany. Nejestvuje totiž  spravodlivé nasadenie pre Boha, ktoré by bolo zbytočné. Lebo v ekonomike Boha sa nič nestratí.

A napokon keď citujete Sv.Otca Františka:

- Pomôžte im vyriešiť tie problémy! Vy im dajte…

- Moc pastiera je služba, nemá inú moc;

- Nie štruktúra tvorí pastoráciu; srdce pastiera je tým, čo tvorí pastoráciu. Srdce pastiera je to, čomu nás Ježiš teraz učí.

Záverom

Milý pán biskup,

Prečítal som Váš list viackrát. Pri jeho písaní ste asi ani netušili, koho sa napokon najviac dotkne. Kiežby si ho všetci kňazi Vašej i každej diecézy na Slovensku aspoň raz pozorne prečítali a premeditovali, čo im píšete. Vyvoláva a zanecháva vo mne veľkú nádej, že u nás na Slovensku zasvitlo svetielko nového prežívania skúsenosti Cirkvi; že spoznávame znamenia časov aj Zmŕtvychvstalého stále v novej podobe, ktorá je tiež poznačená utrpením a bolesťou: avšak tu a teraz, pred našimi očami, aby sme sa k nej neodvracali chrbtom, ani neboli na ňu slepí, či zatvrdliví srdcom. Staré chyby treba pomenovať, oľutovať a zanechať. A vydať sa za Kristom nielen do chrámov a na pútnické miesta, ale predovšetkým domov, každý do svojej Galilei. Že to bude stáť námahu i sebazaprenie je isté, ale stojí to za všetko to riziko. Dobrodružstvo viery sa dá prežiť len vďaka riziku, ktoré sme ochotní podstúpiť na tejto ceste. Ale má vyššiu hodnotu, než spokojné hovenie pri stole vo večeradle.