Rišo, ako si dostal do bodu, že si musel vyhľadať pomoc u anonymných sexholikov?
Keď som ako malé dieťa nastúpil do školy, začali sa objavovať problémy. Mal som problémy sústrediť sa, nedokázal som riešiť matematiku, alebo abstraktne myslieť. Zabúdal som si školskú tašku alebo výbavu na tréningy. Psychologička mojim ambicióznym rodičom vysvetlila, že mám miernu disfunkciu mozgu, čo by v dnešnom slovníku bolo označené ako ADHD. Rodičia si napriek tomu mysleli, že som len nepozorný a za zlyhávanie v škole ma trestali. Ja som sa tomu dokázal brániť len tak, že som svoju pozornosť “vypínal” ešte viac. Nevedel som, kam pred nátlakom od rodičov aj zo školy utiecť a tak som sa uzatváral do svojho vnútorného sveta fantázií. Keďže sa mi deti zvykli za moje zabúdanie posmievať, utrpelo tak moje sebavedomie v nadväzovaní kontaktov s novými deťmi. Neskôr som bol v dobrej partii kamarátov chlapcov aj dievčat. No nedarilo sa mi nadviazať hlbší vzťah s dievčaťom. Myslím, že to bolo preto, že som bol  veľmi uzavretý vo svojom svete a nevedel som sa pre nikoho otvoriť.

Na vysokú školu sa mi podarilo dostať, ale nie pre moje vedomosti, ale pre šport, ktorý som vtedy vrcholovo robil. Na výške som spoznal mnoho kamarátov a napokon aj moju manželku. Obaja sme si však do vzťahu doniesli mnoho zranení zo svojich rodín a naše manželstvo bolo vďaka tomu veľmi komplikované. Možno to bolo aj pre  moju neschopnosť otvoriť sa manželke, dokonca aj pri sexe.

Počkaj, takže sexuálnu túžbu si pri nej necítil?
Ale áno, ale bral som si ju ako objekt a náš intímny vzťah tak aj vyzeral. Svoj sexuálny pud som skôr riešil masturbáciou a fantáziami, v ktorých som hral submisívneho muža, ktorý chcel, aby mu žena ubližovala. Tieto fantázie boli so mnou od ranej puberty a vždy mi prekážali. Dúfal som však, že keď sa ožením, budem vedieť žiť normálny intímny vzťah, čo sa nám žiaľ nedarilo. Manželka vyjadrovala svoju nespokojnosť a ja som tým trpel. Napriek tomu, že máme 2 deti, sme sa po 10 rokoch rozviedli a doteraz obaja žijeme bez partnerov.

Čo sa dialo po rozvode?
Bol som zo seba veľmi frustrovaný. Hanbil som sa a hneval. Ako prišli počítače, začal som vyhľadávať erotický obsah a moje fantázia začali nadobúdať naozaj bizarné formy. Začala ma priťahovať predstava, ako sa prezliekam za ženu, fantazíroval som o veľmi submisívnom, mierne sadomasochistickom sexe. Myslím, že také to sebatrestanie seba ako muža sa mi prenieslo do sexuálnej oblasti a bol som z toho veľmi zhrozený. Z môjho času s online erotikou sa potom veľmi rýchlo vyvinula závislosť.

Ako sa tá závislosť prejavovala?
Ešte predtým, ako som sa stal závislým, som vyhľadával pomoc v rôznych duchovných smeroch. Meditoval som a pomáhalo to tak 2 týždne, ale napokon príroda vždy zvíťazila a došlo k acting-outu.

Čo tým myslíš? Čo je acting out v tvojom prípade?
Masturbácia.

Ale veď si bol zrelý muž bez ženy, mnoho ľudí by povedalo, že je normálne, ak si cítil sexuálne pnutie a je normálne, že si z času na čas masturboval.
O masturbácii ako takej som si aj ja myslel, že môže byť do istej miery normálna, mne ale prekážali bizarné fantázie, ktoré ju sprevádzali.

Rišo, ty si bol vychovávaný v kresťanskej rodine?
Nie, vôbec nie. Nemal som žiadnu vieru, ale ako dospelý som pomoc z času na čas vyhľadával v rôznych východných duchovných smeroch. Potom sa mi v nejakom čase  dostala do ruky kniha od českého teológa Tomáša Halíka a tá ma veľmi oslovila. Začal som sa intenzívnejšie zaoberať kresťanstvom. Prišlo mi hlbšie a poctivejšie ako rôzne duchovné smery vrátane New Age, o ktoré som sa zaujímal. Pri jednej návšteve kostola som zažil duchovné obrátenie. Rok na to som konvertoval na katolícku vieru. Tá mi síce na chvíľu pomohla, no moja sexualita sa znova asi po pol roku ozvala. Po každom zlyhaní som šiel na spoveď, navšetvoval som duchovné cvičenia, dokonca som absolvoval modlitby exorcizmu. Stále som dúfal, že bude lepšie, no nič mi natrvalo nepomáhalo.

Rišo, čo ťa skutočne trápilo?
Predovšetkým som sa cítil neschopne a falošne. Túžil som nadviazať vzťah, no zároveň som sa vzťahu bál. Mal som vo svojom okolí kamarátky, ale akonáhle to s jednou z nich začalo iskriť, vyvalil sa zo mňa strach, že nebudem dostatočný, neschopný otvoriť sa, že budem naďalej uzavretý. Tento strach bol po každom zaiskrení pri každej žene len väčší a väčší. Kládol som si otázku, či som vôbec schopný mať normálny sex a mať normálny vzťah.

Prepáč, že sa to znova pýtam, ale keďže si nevyrastal s kresťanskou morálkou, neviem uchopiť, odkiaľ sa v tebe bral pocit viny alebo presvedčenie, že masturbácia je zlá?
Pretože masturbácia je ponižujúca. To, že som masturboval, som vnímal ako moje vlastne poníženie, zlyhanie a neschopnosť. Chlap si má predsa nájsť ženu. Podvedome som cítil, že ma každá masturbácia “odpája” od reálneho sveta vzťahov a uzatvára ma stále viac do mojich fantázií. Jednoduchšie povedané, masturbácia bola pre mňa ponižujúca, pretože mi dokazovala, ako neviem byť chlap. A po každej som sa cítil depresívne. Mal som stavy, ako by som bol po opici. Ako keď si povieš “už nikdy nebudem takto piť, nerobí mi to dobre”, no onedlho si zasa vypiješ.

Takže tebe nikto nehovoril, že sa máš cítiť vinne?
Určite nie. Takto som to cítil, odkedy som začal masturbovať, čiže od ranej puberty. Neskôr, keď som nedokázal prestať s masturbovaním ani v manželstve, cítil som sa veľmi špinavo. Že klamem sám seba aj svoju ženu. Vnímal som to ako falošné spojenie, ako skrat.

S mužmi si dokázal nadviazať hlbšie vzťahy?
To áno. Kamarátov som vždy mal. Som skôr taký zábavný tip, šašo v kolektíve, ktorý ľudí zabáva. Tak to bolo, až kým mi nezačali depresie.

A túžbu po intímnom vzťahu so ženou si cítil?
To áno. Vždy som si myslel, že hlboký vzťah so ženou by ma zachránil. Po rozvode som mal 2 pokusy o hlbšie vzťahy. Žiaľ problémy, ktoré som mal, akoby ešte viac vystúpili na povrch a potencionálne partnerky odplašili. Myslím, že zo mňa cítili neistotu a strach. Ten druhý vzťah vlastne skončil aj tým, že začinalo byť evidentné, že nie som schopný normálneho sexu. Napriek tomu, že sme sa vzájomne priťahovali a a boli sme do seba zaľúbení. Proste sa zľakla. Povedala, že tú “temnotu”, do ktorej som jej nechal nahliadnuť, ona jednoducho nedá. A to som jej povedal možno len 10 % z toho, aká je skutočnosť. Po druhom rozchode, asi 4 roky dozadu, som začal mať depresie a priznal si, že potrebujem pomoc.

Vráťme sa ešte na chvíľku k otázke, prečo si mal pocit, že si závislý na sexe?
Pretože to malo svoj vývoj. Začal som navštevovať stránky, ktoré hosťujú “live chat rooms” s kamerami, kde si mohol mať s niekým cyber sex. Tam som si našiel “stále partnerky”, ktoré vyhovovali mojim zvráteným sexuálnym predstavám. Presne na tomto som sa stal závislý.

Takže ty si ostal u seba doma, oni boli u seba a každý ste masturbovali pred kamerou?
Najprv áno. Potom to ale vyústilo do toho, že som začal chodiť za nimi alebo za prostitútkami.

Ako je možné, že si dokázal mať sex s prostitútkou, ale nie s reálnou ženou, ktorú si mal rád?
Nedokázal. Digitálny sex mi problém nerobil, ale ani s prostitútkou to naživo nešlo. Poväčšine to skončilo tak, že som ju požiadal, aby mi robila nejaké bizarnosti, pri ktorých som ja bol úplne pasívny a submisívny. A čím viac som si to uvedomoval, tým viac sa zhoršovalo moje sebavedmie muža, tým viac som sa utiekal do sveta digitálneho sexu a tým väčšími depresiami som trpel.

Čím sa asi dostávame k prvotnej otázke:”Prečo si vyhľadal pomoc?”
Áno. Bol som potom už fyzicky aj mentálne unavený. V práci, ktorá ma bavila, som tiež zlyhaval. Najprv som vyhľadal pomoc v českej organizácií NePornu.cz, ale zároveň som hľadal aj na Slovensku. Zhodou okolností mi nezávisle na sebe naraz dvaja ľudia odporučili podpornú skupinu Anonymní sexholici (ďalej už len ako SA). Bola si to ty a ešte jeden kňaz. Pred rokom som ich teda oslovil a začal som pracovať na 12 krokoch pre závislých na porne. No a keďže moje depresie boli ozaj hrozivé, bol som u psychiatričky, ktorá mi dala lieky, ktoré doteraz beriem. Tiež som si vyhľadal psychologičku, ktorá ma doteraz sprevádza.

Myslím, že najviac mi pomohol  12-krokový program v SA skupine. V prvých krokoch sa analyzuje stav závislosti a pracuje sa so zraneniami z detstva. Veľmi mi pomohlo, že som začal riešiť kritické situácie, v ktorých som cítil úzkosť a strach ako dieťa. Takto  sa začalo liečenie. Tiež musím dodať, že odkedy som v SA, čo je už rok, som “triezvy” od sexu. Takúto dlhú dobu sa mi dosiaľ v živote nikdy nepodarilo vydržať.

Ako je to možné?
V minulosti by ma “naštartoval” akýkoľvek impulz. Pohľad na ženu na ulici alebo v TV programme, obzvlášť pohľad na sexuálne atraktívnu ženu.

Nie je normálne, že sa ti ženy páčia? To, že ťa sexuálne stimulujú, nie je prirodzené?
Áno, ale domnievam sa, že normálny muž by v mojej situácii tiež urobil krok, aby takej žene začal dvoriť, aby si ju získal. Mňa to však okamžite naštartovalo výlučne len do mojej veľmi zvrátenej sexuálnej predstavy. V SA skupine mi veľmi pomáha, že každý deň môžem takéto pohľady a predstavy s niekým zdieľať, nemusím ich nosiť v sebe a viac sa nimi obsesívne zaoberať. Zdieľaním sa ich jednoducho zbavím.

Čo depresie? Ešte nimi trpíš?
Áno, žiaľ. Niekedy je to lepšie, ale ako prechádzam tými dvanástimi krokmi a uvedomujem si širšie súvislosti svojho správania, mám ťažké stavy z toho, keď si uvedomím, že nebolo ublížované len mne, ale aj ja som ubližoval iným. Neostáva mi nič iné, len dúfať, že sa z toho dostanem.

Mnoho čitateľov nášho rozhovoru sú rodičia. Chcel by si im niečo odkázať?
Môžem čerpať len z vlastnej skúsenosti. Treba povedať, že pri výchove sa asi nevyhneme zraneniam. Rodičia aj tak robia najlepšie, ako vedia. Mne by pomohlo, ak by som mal chápajúceho otca, ktorý by si nechal pri výchove poradiť od odborníkov. V detstve som navštívil psychológa viackrát, ale otec bol príliš zameraný na výkon. Bol autoritatívny, mal so mnou svoje ambície a mama to zachraňovala opičou láskou. Zatiaľ čo otec mi diktoval, čo mám robiť, mama ma pri každom zlyhaní zachraňovala a hasila moje prúsery. Bola to zlá kombinácia, pretože som sa naučil byť aj submisívny aj pasívny. Nenaučil som sa o sebe rozhodovať a ani zobrať zodpovednosť za svoje konanie. Raz to moja terajšia psychologička prirovnala k tomuto: Predstav si, že pozoruješ, ako sa športovci na čiare pripravujú na beh na 100 metrov. Jeden z tých športovcov je však fyzicky postihnutý, kríva na jednu nohu. Keď všetci dobehnú do cieľa, tak ten krívajúci bude posledný. A keď vtedy k nemu niekto príde, potľapká po pleci a povie “neboj sa, nabudúce to bude lepšie”, tak to je to najhoršie, čo môže spraviť. Pretože musí vedieť, že aj nabudúce a ani nikdy sa krívajúci muž nemôže vyrovnať  zdravým športovcom. Dieťa, ktoré má limity, ich možno samo nevie dobre pomenovať, ale cíti, že na niektoré veci nestačí. Dnešná doba je zameraná na výkon a  hrozí, že dieťa sa pri neúspechoch bude uzatvárať do vlastného sveta, kde si bude kompenzovať realitu nejakými prestrelenými nereálnymi snami.

Chcem zdôrazniť, že máme hodnotu už len tým, že sme. Bez ohľadu na to, čo robíme, alebo aký výkon podávame, akí sme známi a slávni. Týmto ešte stále trpím, ešte stále neviem nájsť vlastnú hodnotu, ani vzťah samého k sebe a prirodzene ani k ľuďom v okolí. Povedal by som, že ešte stále sa učím mať samého seba rád.

Pre Tlakový hrniec, n.o. napísala Lívia Halmkan Smiešna

Foto: https://pixabay.com